Každý môže padnúť, no umenie je nevzdať sa

Sú okolo nás. Mnohí pred nimi zatvárajú oči a tvária sa, že sú neviditeľní. Žijú na ulici. Nemajú vlastnú posteľ, teplé jedlo ani pohladenie blízkych. Hovoríme o ľuďoch bez domova. Niektorí spadli na samé dno, no nevzdali sa a postavili na vlastné nohy. Prinášame vám príbehy dvoch takýchto ľudí. Každý z nich má iný osud. Jeden je bývalý gambler a druhý zas prišiel o prácu. Výsledkom bola strata domova. Spája ich však jedno. Dokázali prijať pomoc a žiť naplno ďalej…

Rímskokatolícky kňaz Peter Gombita je známy tým, že sa neúnavne stará o ľudí bez domova. Inak to nebolo ani v prípade Štefana Zuberníka a Ladislava Bodnára. Najprv im podal pomocnú ruku a až potom ich dvíhal  na nohy a vracal im ľudskú dôstojnosť. Dnes obaja žijú v útulku Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach. 

Š. Zuberník je príjemný, veselý muž. Má 72 rokov a veruže vôbec na to nevyzerá. Je plný elánu. No nebolo to vždy tak. Štefan je bývalý gambler. Prišiel o všetko, a to doslova. Žil na ulici, v zime pri dvadsaťstupňovom mraze sa skrýval v podchodoch. Prikrýval sa tým, čo mu prišlo pod ruku. Bol odkázaný na pomoc druhých. 

Túžil byť hercom 

Pochádza z okolia Žiaru nad Hronom. Od mala sa túžil stať hercom. Jeho rodičia však boli z chudobných pomerov a talent, ktorý prejavoval už ako dieťa, nedokázali podchytiť. „Mám ďalších štyroch súrodencov a rodičia nám nevenovali veľkú pozornosť. Mali iné problémy, a to uživiť nás.“ 

Spomína ale na moment, ako mu otec kúpil bubon. „Na zem som si rozprestrel posteľnú plachtu a hral som sa, že je to pódium. Bubnoval som a spieval. Neustále som tak fantazíroval,“ vraví. 

V puberte sa dostal do Reedukačného domova mládeže v Hlohovci. Tam sa prihlásil na hudobný krúžok a začal rozvíjať svoje nadanie. „Nejako som zrazu začal vyhrávať súťaže medzi domovmi. Keď už som bol na vojenčine, dostal som sa do umeleckého súboru, kde som tiež čo-to povyhrával,“ opisuje.   

Začal skladať piesne, v tvorbe sa mu celkom začalo dariť. Prišlo však to, čo nečakal – láska. „S mojou prvou ženou Máriou som sa oženil, keď som mal 25 a ona bola šestnásťročná. Bola v štádiu, keď som sa už musel oženiť. Chápete..,“ naznačuje. 

Vyhrával spevácke súťaže 

Vraví, že bol dobrodružný typ a na manželstvo nebol pripravený. „Začal som vyhrávať všelijaké spevácke súťaže v Čechách aj na Slovensku.“ Dostal sa medzi najlepších spevákov v našej krajine, a to vďaka súťaži Mladá píseň v Jihlave, kde skončil štvrtý. Písal sa rok 1976.  Začal dostávať zákazky a Štefanovi stúpla sláva do hlavy. Manželka mu často vyčítala, že nie je doma a len chodí po vystúpeniach. Podpísal zmluvu s kapelou, ktorá hrala v Komárne po baroch. Práve tam spoznal svoju druhú ženu Martu. 

„S prvou som sa vzápätí rozviedol. Musel som platiť alimenty, mám štyri deti, a k tomu som sa stretával s ľuďmi, ktorí nemali na mňa dobrý vplyv. Žili zhýralým životom – pili, fajčili. Postupne som spev a tvorbu hudby začal opúšťať. Nikdy som sa teda nevypracoval na to, čo som chcel.,“ hovorí sebakriticky. 

Štefan potreboval peniaze, a tak začal hrať automaty. Raz sa mu pošťastilo. Bol v Čechách a v jednej herni vyhral  130 000 korún českých. „Potom som začal prehrávať. Jackpot bol spúšťač môjho gamblovania. Chcel som stále viac a viac,“ spomína. 

Druhý rozvod 

Keď dostal dôchodok, hneď na druhý deň všetko prehajdákal. V herni vedel sedieť aj 24 hodín. „Keď som už nemal ani korunu, išiel som za sestrou, aby mi dala aspoň kus chleba. Bol som  gambler dlhých desať rokov. Dostal som sa na liečenie na Prednú Horu. No ani to mi až tak nepomohlo.“

Nakoniec prehral všetko. Nielen dôchodky, ale aj byt a svoju rodinu. Opäť sa rozviedol. Ostal na ulici. V mrazoch ležal v podchodoch, ľudia mi dávali kabáty, sem-tam jedlo. Rozhodol sa ísť do útulku vo Zvolene. 

„Neustále ma to k tým automatom ťahalo. Jedného dňa, keď som dostal dôchodok som si začal hovoriť:  Števo, nechoď tam. Máš diabla v sebe, ten ťa tam posiela. Sestra ti už nepomôže. Nesmieš tam ísť,“ opisuje svoj boj so závislosťou. Uvedomil si, že niekedy pomôže postihnutému liečenie, ale v prvom rade si musí zlo závislosti uvedomiť sám.

Na maratóne stretol Gombitu

Už tri roky negambluje. Dostal sa z toho vďaka hudbe, športu a Petrovi Gombitovi. Spoznal ho v Košiciach, keď začal behať polmaratóny. 

„Začal ma motivovať ešte viac, zobral ma do Oázy. Ďakujem mu za všetko, za nový život, že ma naučil sa naň pozerať inak. Som veľmi šťastný. Zbavil som sa gamblovania, a to je najdôležitejšie. Ráno vstanem, urobím sto drepov, idem si zabehať.“ 

Gombita ho podporuje aj finančne. „Je to aj môj akoby sponzor, keďže tie maratóny treba zaplatiť. Takisto mi sporí na zuby, ktoré nemám,“ priznáva.  

Okrem športovania skladá aj piesne. Podarilo sa mu zlepšiť  vzťah s jeho deťmi. „Naspäť sa ku mne obrátili. Moja vnučka je aj speváčka. Možno ju aj poznáte. Volá sa Romana Dang Vanová,“ vraví hrdo. 

Abstinujúci gambler  praje všetkým, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, aby mali v prvom rade pevnú vôľu. „Musia si povedať nie a neustále si hovoriť, že to robiť už nesmú.“

Stratil prácu aj byt 

L. Bodnár tento rok oslávi 60 rokov. Pochádza z Bidoviec neďaleko Košíc. Človek by nikdy nepovedal, že sa stal bezdomovcom. Hneď pri prvom pohľade vidno, že sa rád smeje, vtipkuje a svoju pozitívnu energiu rozdáva všade navôkol. Mnoho ľudí vraj pri ňom zabúda na stres a akékoľvek problémy. Je to muž so šarmom. 

Laco nikdy negambloval, nepodľahol drogám ani alkoholu. pracoval na pošte v Košiciach, a keď štátny podnik prepúšťal, stratil zamestnanie aj on. Nemal mu kto pomôcť.  „Mal som byt v Moldave nad Bodvou, ale keďže som nemal žiadny príjem, neplatil som a prišiel som oň. Istý čas som žil na ubytovni v Šaci, ale aj tam som nemal z čoho platiť,“ spomína na kritické obdobie. 

Vyčíta si, že mohol požiadať o splátkový kalendár nedoplatkov a  možno by všetko dopadlo inak. Na ulici ale našťastie nikdy prespávať nemusel, P. Gombita ho prichýlil  v Bernátovciach. 

Tiež je dvakrát rozvedený, vraví, že šťastne. Má  dve dcéry, ktoré žijú v Čechách. To je je však všetko, čo o nich vie. Nestýkajú sa. „Kto chce, tak si ma nájde a naše cesty sa opäť spoja,“ dúfa s tým, že „nebude tlačiť na pílu“.  

Beh ako terapia

 V Oáze žije už ôsmy rok, Gombita mu dal nový rozmer života, začali spolu behávať. V minulosti bol bežcom na krátke trate, tak si povedal, že to skúsi znova. 

Dnes má za sebou šesť košických maratónov. Bežal s Gombitom a ďalšími známe štafety „za chudobných“ do Ašu, Bruselu aj Lúrd. Poukazovali tak na problém bezdomovcov, chorých, opustených a väzňov. Denne prebehli aj 42 kilometrov.

Vraví, že okrem behu je jeho záľubou aj práca. Je vyučený čašník, má rád  spoločnosť a napĺňa ho vyvolávať ľuďom úsmev na tvári. Gombita mu pomohol nájsť vhodné zamestnanie, vďaka ktorému môže splácať staré exekúcie.  

Pracoval v Hoteli Dália, teraz je čašníkom v rekreačnom zariadení v Zlatej Idke. „Niekedy som tam aj štyri dni. Mám tam kde spať, takže v Bernátovciach som minimálne. Zbožňujem túto prácu. Začína sezóna plesov, tak si možno zatancujem môj obľúbený čardášik. Nie som manuálne zručný, ale keď mám pripraviť stôl pre sto osôb, nie je problém,“ povedal. 

V Oáze mali už aj svadbu
Rímskokatolícky kňaz a riaditeľ neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život Peter Gombita za roky svojho pôsobenia pomohol žiť dôstojne stovkám najchudobnejších ľudí na pokraji spoločnosti. „Postavili sa na vlastné nohy a tak sa stali úspešnými. Boli na ulici, no podarilo sa im svoj osud zlomiť. Dnes by ste nikdy nepovedali, čím si prešli. Považujem ich za najúspešnejších ľudí,“ povedal. Patri k nim aj Štefan Zuberník či Laco Bodnár. „Majú toľko energie, že oni sami mi ju dennodenne dodávajú,“ hovorí. V Oáze nežijú len jednotlivci, ale i rodiny. Dnes 24-ročná Eva Jániová prišla do útulku rovno z detského domova vo Valalikoch. Nemala totiž kam ísť.  V Oáze je dva roky. Našla tu nielen domov, ale aj lásku. S jedným z klientov sa dali dokopy, v Oáze mali sobáš aj hostinu. „Bol to môj najkrajší moment v živote. Omšu nám slúžil Gombita,“ spomína. S manželom, ktorý pracuje v U. S. Steele vychovávajú dvojročného syna Peťka. Rodina sa plánuje v blízkej budúcnosti osamostatniť.