Mišo Kaščák: Sloboda má svoje hranice

Tabačka bola v piatok minulého týždňa opäť nabitá. Bratislavská skupina Para okolo Laskyho a Matúša Valla oslavuje dvadsať rokov existencie, legendárna trenčianska kapela Bez ladu a skladu má o rovných desať rokov viac. Dostatočný dôvod, aby okrúhle narodeniny oslávili spoločne na jesennom česko-slovenskom tour.

Spevákom kapely Bez ladu a skladu, ktorú americký New York Times zaradil medzi „skupiny, ktoré prispeli k pádu železnej opony“, a zároveň hlavným organizátorom medzinárodne rešpektovaného hudobného festivalu Pohoda je Michal Kaščák. Využili sme jeho prítomnosť v Košiciach na rozhovor.

Svoj prvý koncert ste odohrali pred tridsiatimi rokmi. Už o rok prišlo pozvanie na pražský Rockfest 86, kde ste vystúpili po boku kapiel, ako Laura a její tygři či Ivy Bittovej. Vtedy ste mali štrnásť rokov. Mladíci z Trenčína sa zrazu ocitli na veľkom rockovom festivale v Prahe. Aký to bol pocit?
Pre mňa to bolo ako sen, ktorý sa stal skutočnosťou. V marci sme hrali s kapelou CHVM, našimi trenčianskymi kamarátmi, v Bratislave. Stretli sme sa s Lenkou Zogatovou zo skupiny E, ktorá nás pozvala na Rockfest. Na pražskom  Rockfeste vystupovali dovtedy len české kapely. V roku 1986 tam hrali iba dve skupiny zo Slovenska, Tublatanka a my. A potom sa veci začali diať…

Bol si v podstate ešte dieťa. Ako si vnímal muzikantský život?
Bolo to obrovské dobrodružstvo. Nezdalo sa nám, že sme príliš mladí na to, čo robíme. Keď je niekto v takom veku, tak si myslí, že mu patrí svet. Plus-mínus sme to tak brali aj my, aj keď nemám pocit, že sme boli nejakí arogantní. Samozrejme, že sa ponocovalo, bol to bonus, po ktorom všetci ľudia, ktorí prídu do puberty, túžia. Nočné životy však v začiatkoch boli spojené iba s hudbou, nebolo tam nič navyše.

Dôležitou súčasťou BLAS boli výborné metaforické texty. Nemali ste v čase socializmu problém s ich schvaľovaním pred koncertmi či pri takzvaných prehrávkach?
Na prehrávky sme vybrali pesničky, ktoré boli akoby najmenej závadné. Z nášho pohľadu to bola skôr taká hra. Zákazy boli v tom čase bežnou súčasťou života kapely, neboli sme z toho nejako prekvapení. Chceli sme primárne hrať. Povedali sme si, že nám to za to stojí. Nemenili sme texty, nechceli sme sa prispôsobovať, a preto tie zákazy proste boli.

Svoj debutový album Xmetov ste nahrali v roku 1989. Ako si spomínaš na jeho nahrávanie?
Bola to zásluha Agnesa Snopka a Ľubomíra Feldeka, ktorý bol vtedy súčasťou komisie, ktorá schvaľovala texty. On bol jeden z ľudí, ktorý presadil, že sa vôbec mohlo začať nahrávať. Xmetov sa nahral v januári 1989, potom sa nedialo vôbec nič, platňa vyšla až v roku 1990. Neviem, či by vyšla za komunizmu, netrúfam si to predpovedať.

Po Nežnej revolúcii sa otvorili hranice a vy ste mali možnosť absolvovať koncerty vo Francúzsku. Nahrali ste ďalšie albumy, ale v roku 1997 ste prestali aktívne koncertovať…
Podokončovali sme školy a nedalo sa hrať tak aktívne, ako sme boli zvyknutí. Prestali sme skúšať a robiť nové pesničky. Tak sme si povedali – keď to nemôže byť naozaj, tak nech to nie je vôbec. Ja by som to už teraz neurobil, bolo to trochu unáhlené…

Teraz ste na šnúre s kapelou Para. Ako prišlo k nápadu odohrať spoločné turné?
Matúš Vallo z kapely Para stále chcel ísť s nami na šnúru a ja som rád, že sa to stalo. Myslím si, že tá kombinácia je úplne ideálna. Oni oslavujú, my oslavujeme. Nemáme úplne identických fanúšikov, nehráme úplne podobnú hudbu, ale tých vecí, ktoré nás spájajú, je veľmi veľa. Ja mám Matúša rád, sme kamoši aj s Laskym, vážim si, že sa zaujíma o ľudskoprávne témy.

Koncert v Poprade ste presunuli pre protiimigrantské komentáre na stránkach klubu, v ktorom ste mali hrať. Aký je tvoj názor na občiansku a politickú angažovanosť v hudbe? Každý muzikant nech si rieši mieru svojej angažovanosti. Myslím si však, že zaujímať sa o dianie okolo nás treba, pretože tu žijeme my, po nás tu budú žiť naše deti. Ľudia často majú pocit, že keď niekto prejaví nejaký názor, tak si ho musia  osvojiť. Tak to nie je. Slobodu doprajem komukoľvek, ale musí to mať, samozrejme, svoje hranice. V Poprade to bolo podľa mňa za hranicou. Neznášanlivosť alebo agresivita nie je u mňa názor.

Posledné turné ste absolvovali v roku 2005. Teraz hráte šnúru k 30. výročiu kapely. Môžu diváci očakávať ďalšiu až v roku 2025?
Uvidíme. Sme nevyspytateľná skupina. Veľakrát sme mali pocit, že už si spolu nezahráme, ale tá hudba nás opäť dostala. Toto turné je aj veľká zásluha Pary, ktorá chcela ísť na väčšie turné a ja to zatiaľ považujem za veľmi dobré rozhodnutie, lebo si to naozaj užívame.

Peter Šafránek

Foto 1: archív tab/autor: Tibor Czitó

Foto 2: TASR