Ako teraz žije známy spisovateľ a rodený Košičan Ján Štrasser
V literárnej, prekladateľskej, textárskej, básnickej i publicistickej branži ho netreba nikomu predstavovať. Široký okruh priaznivcov si získal najmä dvadsiatkou kníh skvelých rozhovorov s takými osobnosťami, ako sú Milan Lasica, Emília Vášáryová, Ladislav Chudík… Jeho nadčasové texty k skladbám, ktoré zaznievali v politickom kabarete Milana Markoviča, sú aktuálne aj dnes. S rodeným Košičanom, žijúcim v Bratislave, Jánom Štrasserom (74), sa poznáme už dlhé roky. Ako žije v čase koronakrízy?
Koronavírus „uväznil“ väčšinu Slovákov v nedobrovoľnej izolácii, obmedzil ich aktivity, zmenil životný rytmus. Týka sa to aj spisovateľov?
Spisovateľ (prekladateľ) je zvláštny živočích – pracuje spravidla doma. Celý život som pracoval v povolaniach, kde som si mohol plus mínus sám organizovať pracovný čas, celý život čosi smolím pri písacom stole… Takže: dá sa.
Jestvuje však adekvátna náhrada za stretnutia s priateľmi pri kávičke?
To je už vážnejší problém! Neexistuje a chýba to mne i priateľom. Ale po dvoch mesiacoch sa to už pohlo a terasy kaviarní sú otvorené. Takže práve dnes, 11. mája, sme s Dušanom Dušekom otvorili kávovo-čajovú sezónu.
Nepochybujem, že dodržiavaš hygienické pravidlá. Ako sa však staráš o duševnú hygienu?
Čítam, prekladám, píšem, sem-tam kuknem televíziu… A nevzrušujem sa veľmi tým, kedy to, čo som urobil, uzrie svetlo sveta. Chvíľu to potrvá, ale určite to bude. A udržujem sa vo forme rozhovormi s manželkou. Nezainteresovaný pozorovateľ by ich niekedy možno nazval hádkou, ale nie je to tak – je to tvorivá konštruktívna diskusia…
Prečítal som si tvoj otvorený list premiérovi Igorovi Matovičovi, v ktorom ho vyzývaš, aby v rámci opatrení proti šíreniu koronavírusu diferencoval medzi seniormi. Čo ťa k jeho napísaniu viedlo?
Veľmi ma pobúrilo, že všetkých seniorov (65+) hodil do jedného vreca, de facto ich označil za homogénnu a nesvojprávnu masu, ktorá sa nevie o seba postarať. Napísal som, že existuje síce nie malá skupina seniorov, o ktorú sa musí postarať – o tých, ktorí žijú v rôznych domovoch sociálnych služieb, sú odkázaní na pomoc druhých, sú chorí, imobilní, sociálne vylúčení… Ale predstava, že sa „musí“ postarať aj o tých, ktorí sa o seba postarajú sami, je scestná – etatistická, kolektivistická, totalitná! A zdôraznil som aj to, že ak sa chce postarať o všetkých, bude si to vyžadovať obrovské kapacity – rodinné, privátne, štátne – a tie budú chýbať tým naozaj odkázaným. A potom prišiel s tým „blackoutom“ – tak to ma už naozaj vytočilo…
Aká bola odozva?
Môj list mal takmer stotisíc klikov a reakcie, ktoré sa dostali ku mne, boli napospol súhlasné. Pán premiér nereagoval (aspoň o tom neviem). Ale od svojho zámeru dosť rýchlo upustil, čo mi stačilo.
Čo robíš, keď nemáš čo robiť?
Dobrá otázka. Fór spočíva v tom, že keď nemám čo robiť, vždy si nejakú robotu nájdem. A občas sa sám sebe vyhrážam, že keď teda naozaj nebudem mať čo robiť, začnem písať pamäti. Má to však jeden háčik: pamäti treba písať, kým si človek niečo pamätá. A ja si už až tak celkom nepamätám, či si niečo pamätám. V poslednom čase si však zapisujem, čo si pamätám z Košíc od svojho narodenia do piatich rokov života. Až sa čudujem, čo všetko si pamätám. Pár detailov ma celkom pobavilo…
Viaceré osobnosti, ktoré sme v rámci našej ankety oslovili, využívajú voľný čas napríklad na športovanie podľa hesla – v zdravom tele, zdravý duch. Pestuješ aj ty svoje telo?
Kamarát môj, pri tejto téme ťa asi sklamem. Športovanie nikdy nebolo mojou silnou stránkou. Ako chalan som nevedel rýchlo behať, ani šplhanie po stromoch mi bohvieako nešlo. Na základnej škole sme boli v triede dvanásti chlapci a ja som bol v triednom futbalovom mužstve prvý náhradník… Ja viem, že je to odstrašujúce, ale ani do prírody príliš nechodím. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa ma v programe Večer Milana Markoviča Milan spýtal, či by som nemal záujem posilniť nejakú politickú stranu. Odpovedal som, že nie, ale keby predsa, tak jedine Zelených. Spýtal sa, prečo práve Zelených? Odpovedal som: „Preto, lebo ja som lepší ochranca prírody ako oni všetci. Ja totiž prírodu chránim tým, že do nej nechodím…“
Čo čítaš, akú hudbu počúvaš, ktoré programy sleduješ v rádiu či v televízii?
V televízii spravodajstvo, mám návyk o 19.00 zapnúť správy, hoci celý deň sledujem online spravodajstvo na rôznych portáloch. No ale poznáš to: starého psa novým kúskom nenaučíš, či v mojom prípade modifikované – starých kúskov neodučíš. A čítam všeličo, najmä literatúru faktu. V poslednom čase však veľmi rád čítam staré knihy, ktoré som čítal v mladosti a už mi akosi vyšumeli z hlavy.
Naposledy som si rozčítal Cervantesovho Dona Quijota a Radeckého pochod od Josepha Rotha. Skvelé čítanie! Hudba? Hm… Môj problém je v tom, že pri hudbe nedokážem pracovať. Ani ako študent som sa nevedel učiť pri hudbe. Takže keď počúvam, tak naplno: klasickú operu so skvelými spevákmi, Beethovenove symfónie, songy Leonarda Cohena, Bulata Okudžavu, Vladimíra Vysockého…
S chuťou som si prečítal väčšinu z tvojich 20 knižiek rozhovorov s významnými slovenskými osobnosťami. Naposledy to bola kniha rozhovory s Milanom Kňažkom, ktorú som zázrakom kúpil v záložni, pretože v kníhkupectvách som ju už nenašiel. Na čo sa môžem tešiť v najbližšom čase?
Aj ja s údivom konštatujem, že ich je už 20! Mojou ďalšou knihou rozhovorov bude kniha Slovo blázon nepoužívam – sú to rozhovory s významným slovenským psychiatrom a psychoterapeutom Jozefom Haštom. Pripomeniem len, že zohral veľmi dôležitú úlohu ako lekár i ako občiansky aktivista v kauze študentky Hedvigy Malinovej, ktorú v roku 2005 v Nitre napadli a zbili neonacisti. Robert Fico s Robertom Kaliňákom sa to vtedy snažili zatušovať a naopak obvinili Hedvigu, že si to všetko vymyslela… Doktor Hašto Hedvigu liečil z posttraumy, veľmi podrobne popísal jej prípad a prispel k očisteniu jej mena i cti. Kniha by mala vyjsť koncom tohto roku.
Čo ťa rozosmialo v posledných dňoch?
Moja najmilšia manželka Eva, ktorej sa občas podarí skvelý asociatívny fór. Nedávno došla reč na troch kráľov od východu… Evička si nevedela spomenúť na toho prvého, zamyslela sa a odrazu vyhŕkla: „Gašparovič! A ten druhý je Malchárek!“ Na tretieho v návale nášho spoločného smiechu už ani nedošlo…
Z čoho máš najväčšie obavy?
Z toho, že po dlhých rokoch mečiarizmu a neskôr ficizmu sa môže aj politika dnešnej vládnej koalície nejakým spôsobom zvrhnúť. Chcem veriť, že sa to nestane.
Komu a čo by si odkázal alebo odporučil prostredníctvom našich novín?
Pandémia, v ktorej sa nachádzame a ktorá nás do istej miery fyzicky a niekedy aj psychicky obmedzuje, je nič, doslova nič proti tomu, čo zažili naši rodičia a starí rodičia pred osemdesiatimi rokmi. Áno, hovorím o druhej svetovej vojne! Takže neprepadajme panike a skúsme si spríjemniť každú chvíľu života. Stačí vľúdny pohľad, letmý dotyk, správne slovo v správny čas…
Hoci vo svojom rodnom meste hravo zmaturoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej, svoj život si predstavoval v úplne inej oblasti. Po štúdiu slovenčiny a ruštiny na Filozofickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave pracoval ako redaktor v časopise Mladá tvorba, neskôr bol dramaturgom v Štúdiu S, šéfredaktorom Slovenských pohľadov i redaktorom Domina Fórum.
Vydal jedenásť básnických zbierok, je preložil 22 diel predovšetkým ruských klasikov, napísal 20 kníh rozhovorov so slovenskými osobnosťami, bol producentom muzikálov Maľované na skle, Hello, Dollly, Neberte nám princeznu, Producenti, písal texty pre Deža Ursiniho, Richarda Mullera, Mira Žbirku a pre ďalších spevákov. Ján Štrasser je nositeľom množstva ocenení za poéziu, preklady i publicistickú tvorbu.