Košičan, ktorý stál pri zrode prvého komerčného internetu na Slovensku

Akúkoľvek informáciu na svete si vyhľadáme do pár sekúnd. Film si vieme stiahnuť za pár minút. Dnes si život bez internetu vie predstaviť asi len málokto… Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, kto je za jeho rozšírením na Slovensku? Je ním Košičan Peter Matej, ktorý nielenže budoval prvý akademický uzol internetu na Technickej univerzite v Košiciach, ale stál aj pri zrode prvého komerčného Internetu R-NET (neskôr súčasť SWAN-u) na Slovensku.

Internet sa na Slovensko dostal v začiatkoch 90. rokov. Môžeme za to vďačiť Rakúšanom a ich ministerstvu školstva. Zaplatili totiž prívod internetovej linky z Viedne do Bratislavy. V roku 1991 na základe toho bolo založené združenie slovenskej akademickej obce (SANET). 

O krátky čas na to vznikol internetový uzol v Banskej Bystrici, následne aj v Košiciach. Internet bol spočiatku dostupný len pre akademickú pôdu a my, „smrteľníci“, sme k nemu nemali prístup.

Akademická sieť

Ponuku na pripojenie internetu v Košiciach dostala Technická univerzita. Práve tam pracoval Peter Matej, ktorého oslovili, či by sa nechcel ujať budovania a správy univerzitného internetového uzla.

„Vtedy som si myslel, že moje znalosti počítačov a počítačových sietí sú na veľmi dobrej úrovni, ale keď som dostal túto úlohu, naozaj som nevedel, čo všetko ma čaká. Mal som síce vedomosti o operačnom systéme UNIX, mal som aj iné znalosti, no množstvo vecí, ktoré súviseli s internet komunikáciou som si musel podrobne naštudovať. Bolo toho veľmi veľa, čomu sme my sami museli porozumieť…“ 

P. Matejovi pribúdali ďalšie a ďalšie aktivity. „Bol som členom združenia SANET a zúčastňoval som sa porád, kde sme diskutovali o možnostiach zvýšiť rýchlosť spojenia, či vybudovania nových uzlov. Posudzovali sme takisto požiadavky rôznych komerčných firiem, ktoré sa chceli na nás pripojiť, ale SANET bola akademická sieť a nie komerčná firma.“

Akademická sieť sa podľa jeho slov dosť bránila uvoľneniu používania internetu na obchodné účely. „Nehovorím, začali sa na nás pripájať niektoré spoločnosti, ale boli tam stanovené dosť prísne podmienky. Mohli napríklad niečo vyvíjať, zisťovať, komunikovať s druhými stranami – partnermi. Narážali sme však vždy na akési rozpory. Napríklad, ak chce firma niečo kúpiť alebo predať a vymení si s danou spoločnosťou e-mail. Je to obchodná komunikácia alebo nie?“

Prvý komerčný internet

Na konci roka 1995 Peter dostal zaujímavú pracovnú príležitosť. Súkromná košická firma Rasax, a. s., sledovala aktivity uzla a vedela, že práve on je jej šéfom. Opýtali sa ho, či by nechcel vybudovať prvý komerčný internet na Slovensku. Ponuka bola nasledovná – k dispozícii by mal 20 miliónov korún, na stôl dostane to, čo potrebuje. „Bolo to ozaj lákavé. Cieľom bolo pomáhať budovať nové uzly v rámci Slovenska, pričom pripojenie na internet bude v Košiciach cez satelit priamo do USA. Bola to veľká výzva. Po prvé to tu ešte nikde nebolo, po druhé sám som tlačil na to, aby sme povolili v rámci združenia SANET používať sieť aj na iné účely ako akademické.“

V marci 1996 ponuku prijal a prešiel z univerzity do súkromnej sféry. Opäť teda vstúpil do oblasti, ktorá bola nepopísaná. „Bolo potrebné zistiť, kto je dodávateľom satelitných riešení pre pripojenie na internet. Následne sme museli vyriešiť to, ako dostať k nám technológiu, kde bude umiestnená, ako vyriešiť pripojenie používateľov cez telefónne linky. Potrebovali sme však nie jednu ani dve, ale desiatky,“ vysvetľuje Peter Matej.

Prečo to tak bolo? Na internet sa totiž bolo možné pripojiť iba prostredníctvom telefónnej linky, a to vytočením určitého čísla. Rýchlosť sa vtedy pohybovala od 14,4 – 56 kbit/s a platilo sa za čas pripojenia. Až neskôr prišli na trh nové technológie, ktoré boli nielen rýchlejšie, ale i stabilnejšie. To už však hovoríme o DSL pripojení.

Pripojenie pre „bežných“ ľudí

Po dlhej komunikácii s Telekomom získali povolenie na umiestnenie antény a k dispozícii mali aj garážové priestory v budove Telekomunikácií na Terase.

„Dostali sme od nich 30 liniek, aby sme mohli vytvoriť pripájacie centrum. Bolo pre nás komfortnejšie byť tam, ako ťahať kábel cez pol mesta. V máji 1996 sme tak odštartovali možnosť pripojenia na internet  pre bežných ľudí. Tam moja úloha nekončila, ale naopak začala. Bolo potrebné komerčný internet rozšíriť po celom Slovensku,“ dodáva.

Každá komerčná firma musí v konečnom dôsledku zarábať, aj komerčný internetový uzol.

„Jedna z možností je budovať uzly po mestách a tie sa pripájajú na vás a platia vám. Ďalšia možnosť je získať financie z poplatkov ľudí, ktorí sa budú pripájať. Nám išlo najmä o spoločnosti, ktoré by mohli z toho profitovať. Obehol som napríklad všetky cestovné kancelárie. Bol som presvedčený, že to má potenciál a mohli by cez internet ponúkať svoje služby. Zo šiestich oslovených kancelárií mi šesť povedalo, že toto určite nie a toto v živote nebude fungovať,“ hovorí dnes s úsmevom.

Vraví, že všetci boli opatrní. Čo je aj logické. Viete si predstaviť dať 150-tisíc korún za prípojku, síce priamo na americký UUNET, ale s rýchlosťou 64 kbit/s? Vtedy zaujímavá rýchlosť, dnes takmer nepoužiteľná.

„Nakoniec sme však pomohli postaviť uzol v Michalovciach, v Rožňave a v Poprade. Preinvestovali sme časť peňazí, ale len zlomok z uvažovanej celkovej investície. Bolo potrebné rozšíriť aktivity smerom na stredné Slovensko a do Bratislavy a na to boli potrebné ďalšie investície. Bohužiaľ, firma vlastné prostriedky v požadovanom rozsahu nemala a investori od projektu odskočili. Celá tá aktivita tým bola uzavretá.“ 

Sieť, ktorú vtedy nazvali R-NET, odkúpil obchodník s drevom. „Myslel si, že z toho bude veľký biznis, ale robiť biznis cez internet v roku 1996 znamenalo – chodiť po snehu bosý.“ Internetový uzol nakoniec odkúpil Swan, ktorý je nám dnes všetkým dobre známy.

Šíria osvetu, ako sa nestať obeťou kybernetického útoku

Kybernetické hrozby majú obrovský dopad na každého z nás. Neetickí hekeri sa vedia nabúrať do našich počítačov, smartfónov… Vedia nám nainštalovať škodlivé softvéry, ukradnúť akékoľvek údaje, dáta, heslá. Vedia sa dostať do našich bankových účtov alebo systémov firiem či organizácií. Peter a Martin Matejovci šíria osvetu o kybernetickej bezpečnosti. 

Pokojne by sme mohli povedať, že Martin ide v šľapajach svojho otca. Nebolo to tak vždy. Ako malý chlapec mal úplne inú predstavu o svojej budúcnosti. Informačné technológie to neboli.

Objavil v sebe nadanie na tanec a stal sa úspešným tanečníkom a choreografom. „Samozrejme, že som aj vďaka otcovi od malička bol vo víre nových technológií. Zaujímalo ma to, ale nechcel som sa tým živiť,“ hovorí.

Počítač bol logicky „povinnou“ výbavou ich domácnosti. Aj preto ho ako malý chlapec vedel rozobrať a poskladať naspäť. „Všetci kamaráti chodili k nám, aby sme mohli hrať hry. Vtedy sme mali ešte len počítač 386, mal som možno osem rokov.“ 

Neustále sme vystavení hrozbe

V poslednom období sa však viac začal uberať smerom svojho otca a spoločne založili projekt Incident, ktorá sa zameriava na kybernetickú bezpečnosť. Čo to znamená? „Bezpečnosť sa týka každého z nás. Dennodenne sme napojení na internete, používame smart zariadenia, platíme cez internetbanking, elektronicky sa podpisujeme. Neustále sme tak vystavení hrozbe.“ 

Mladý Košičan vraví, že keď Steve Jobs začal ponúkať prvý Macintosh (predchodca dnešného McBooku), obchodníci vraveli, že takýto stroj bežní ľudia nikdy v živote nebudú používať. „Pozrime sa na to dnes. MacBooky sú všade. Podobne to je aj s kybernetickou bezpečnosťou. Keď začnem o tom rozprávať, každý sa tvári, že sa ho to buď netýka, alebo je to úplná zbytočnosť sa tým zaoberať. Neuvedomujú si, aký to môže mať na nich dopad.“

Čo však kybernetická bezpečnosť vôbec je, ako sa týka bežného človeka?

Je to spôsob správania na sociálnej sieti, spôsob pripájania na internet. No najmä je to vedomie o tom, čo sa môže stať, ak sa nedokážeme alebo nechceme chrániť. „Povedal by som, že je to, ako keby som si do svojho bytu namiesto bezpečnostných dverí dal céčka.“

Uveďme si to na príklade. „Ak sa pripojíte na free wifi vytvorenú neetickým hekerom v obchodnom centre a cez internetbanking urobíte platbu, heker pripojený na túto sieť môže vidieť celú vašu komunikáciu s bankou.“ To znamená, že nielen veľké spoločnosti, ale aj my, ‚bežní‘ ľudia, môžeme byť obeťou kybernetického útoku.

„V školách sa hovorí o finančnej gramotnosti, o čítaní s porozumením, ale málo sa hovorí o útokoch a bezpečnosti. Pričom každý deň využívame technológie a stávame sa ich súčasťou,“ dodáva Martin. 

Chcú vám uškodiť

„Deti si často do mobilov sťahujú aplikácie, no mnoho z nich môže mať tzv. zadné dvierka. Máte napríklad malú firmu a vo vašich domácich počítačoch máte celú dokumentáciu či účtovníctvo. Váš syn alebo dcéra si stiahne aplikáciu na free wifi niekde v meste a s ňou aj škodlivý obsah. Príde domov, pripojí sa na domáce wifi. Škodlivý softvér vám dokáže zničiť všetko, čo ste budovali a možno aj potopiť celú firmu.“

Obaja Matejovci si myslia, že osveta o kybernetickej bezpečnosti by sa mala oveľa viac šíriť medzi ľudí a začať je potrebné od malých detí. „Možno sa aj vám stalo, že vám prišla správa s tým, že ak kliknete na daný link, dozviete sa niečo zaujímavé. Ak na to kliknete, môžete si zašifrovať celý PC a môžu vás hekeri vydierať a žiadať platbu bitcoinami a pod.“

Podvodníci sa snažia získať citlivé údaje od každého. „Určite ste aj vy zaznamenali podvodné e-maily. V apríli tohto roku sa hekeri vydávali za Slovenskú sporiteľňu.“

Celá správa bola v slovenskom jazyku, klienta vyzývala, aby klikol na link a následne zadal citlivé údaje z platobnej karty. „Už asi viete, ako by to mohlo dopadnúť.“

 „Naším cieľom je robiť osvetu a odporúčať ľuďom, ako si nastaviť svoje zariadenia, a používať ich,“  hovorí Martin Matej. Podcasty o kybernetickej bezpečnosti si viete vypočuť aj na stránke incident.sk, kde títo dvaja šikovní Košičania ľuďom radia, vysvetľujú a varujú ich. Okrem toho však vedia vytvoriť spoločnostiam aj bezpečnostné analýzy a školenia zamerané na kybernetickú bezpečnosť.