Košice strácajú stredoveký klenot, Urbanovu vežu

„Urbanova veža vznikla renesančnou prestavbou pôvodnej gotickej veže (z prelomu 14. a 15. storočia), ktorú v roku 1628 ukončil prešovský staviteľ Martin Lindner,“ dočítate sa na oficiálnej webovej stránke mesta Košice.

Podobné informácie o vzniku jednej z dominánt Košíc nájdete nielen v každom turistickom sprievodcovi, ale dokonca aj vo viacerých odborných textoch. Všetko je však ináč…

Národná kultúrna pamiatka vyzliekla po siedmich mesiacoch ťažký kabát z lešenia. A zaskvela sa v nevídanej kráse…

Okrem viditeľnej premeny, ktorou prešla strecha a fasáda, priniesla obnova monumentálnej budovy zásadnú zmenu v jej „rodnom liste“. Výsledky stavebno-historického a reštaurátorského výskumu, ktoré rekonštrukcii monumentálnej stavby predchádzali, jednoznačne vyvrátili najmä v povojnovej literatúre rozšírenú tézu, podľa ktorej Urbanovu vežu postavili v poslednej štvrtine 14. storočia, teda v stredoveku. A dokazujú, že stavbu vybudovali až v 17. storočí, konkrétne v rokoch 1628 až 1629, teda o takmer tri storočia neskôr!

„Aj my sme spočiatku pristupovali k výskumu s tým, že je to stredoveká stavba. Vychádzali sme z posledného výskumu Evy Križanovej, Vojtecha Fifíka a aj Márie Spoločníkovej, ktorý robili po požiari veže v roku 1966. Vznik zvonice datujú do posledných dvoch desaťročí 14. storočia,“ vysvetľuje spoluautor stavebno-historického výskumu, architekt Ján Krcho.

„Podľa nich napríklad renesančné okná v spodnej časti veže boli len dodatočne vložené do pôvodne gotického objektu počas jeho prestavby v 17. storočí. Hľadali sme teda nejaké staršie fázy. Už počas nášho výskumu sa však preukázalo, že celá veža bola postavená v jednej stavebnej fáze a že renesančné aj tvarovo gotické okná boli do nej vložené v tom istom čase! Zhruba do polovice výskumu sme hľadali nejaké gotické jadro, nejaké gotické časti veže, nejaký prechod medzi gotickou a renesančnou fázou. Ale okrem zopár prvkov gotiky sme nič nenašli…“

Nie je gotika ako gotika

Obnovu a reštaurovanie plášťa Urbanovej veže mal pod palcom reštaurátor Peter Gomboš, spoluautor reštaurátorsko-historického výskumu. Aj on dospel k jednoznačnému záveru, že tradičné datovanie stavby je nevyhnutné prehodnotiť a jej výstavbu posunúť až na začiatok 17. storočia.

„Okná na prvom nadzemnom podlaží majú typické renesančné tvaroslovie. Každé jedno má však ako ozdobný prvok gotický článok, ktorý je zrejme z nejakej inej stavby druhotne použitý. Na druhom nadzemnom podlaží na južnej strane je použitá ako samostatná dekorácia nad oknom kompozícia aj s gotickou fialou. Takže tieto komponenty zabudovali pri vzniku stavby ako dekoráciu…“

Podľa Jána Krcha v novšej umeleckohistorickej literatúre, počnúc štúdiou slávneho historika umenia Erwina Panofského z roku 1930, je dobre zmapované prežívanie gotických foriem aj v 16. a 17. storočí.

„Aj v Košiciach máme na to viacero príkladov. Keď sa pozriete na Kostol uršulínok, ktorý stavali niekedy po roku 1650, niektoré okná majú typický gotický tvar lomeného oblúka, pritom ide o renesančnú stavbu. Prišli sme na to, že aj Urbanova veža je jedným z takých príkladov. Zistili sme, že veľké zvukové okná na veži, ktoré majú lomený tvar, sú vysekané z toho istého kameňa ako renesančné o poschodie nižšie. Majstri, ktorí Urbanovu vežu stavali, zrejme obľubovali gotické formy a vážili si majstrov gotiky,“ rozmýšľa J. Krcho.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane.

Neudržateľná teória

Predpoklady oboch odborníkov, že vežu nepostavili v 14. ani v 15. storočí, definitívne potvrdila dendrochronologická analýza autora Tomáša Kincla, ktorá dokáže vďaka moderným technológiám presne určiť vek drevín, ba dokonca rok výrubu.

„Na dvoch fragmentoch v murive zabudovaných trámov sa podarilo datovať čas výrubu na rok 1627. Aj pod zvučnicovými oknami, ktoré majú gotický tvar, sa našiel drevený trám, pri ktorom sa síce nedal určiť presný dátum výrubu, ale výskum dokázal, že drevo pochádza zo 16. storočia. Teda v žiadnom prípade ho tam nemohli vložiť v 14. storočí! Počas reštaurovania sa našli aj ďalšie drevené prvky, ktoré sa dali presne datovať. A tým sa dala presne datovať aj výstavba muriva,“ hovorí architekt.

Dôkazom nesprávneho datovania výstavby veže v stredoveku potvrdzuje aj nesmierne precízny archeologický výskum, na ktorom pracoval Rastislav Rusnák. Z analýzy výsledkov doposiaľ jedinej archeologickej sondy v exteriéri veže vyplýva, že ju postavili vo vrstvách, ktoré sa dajú datovať od 17. storočia.

Podľa J. Krcha z rôznych dobových materiálov vyplýva, že mesto nechalo vybudovať Urbanovu vežu kvôli zvonu Urban, ktorý pre jeho obrovské rozmery a hmotnosť 5 ton nemali kde umiestniť. Svedčí o tom historický fakt, že pod zvon, ktorý bol nejaký čas v budove mestskej rady, ukryli telo mŕtveho Bocskayovho vojvodcu Blažeja Lipaya, zavraždeného v roku 1605. Hoci zvon bol odliaty v roku 1557, prvýkrát sa rozozvučal až v roku 1628 z veže, ktorá dostala po ňom meno.

„Keď sme to všetko zhrnuli, nadobudli sme presvedčenie, že rozšírená teória datovania výstavby pamiatky je neudržateľná,“ konštatuje reštaurátor P. Gomboš.

„Vy ste lokálpatrioti?!“

Výsledky výskumov, predovšetkým dôkazy o zásadnom omyle v datovaní stavby Urbanovej veže, vyvolali aj v odborných kruhoch skepsu, mnohí ich spochybňovali. Len málokto pripúšťal možnosť, že národná kultúrna pamiatka je oveľa mladšia, ako sa to väčšinou prezentuje. Veď Košice takto prídu o jednu vzácnu stredovekú budovu! A správni lokálpatrioti predsa takéto čosi nemôžu svojmu mestu urobiť!

Výskum prezentoval Ján Krcho pred odbornou komisiou v Bratislave, ktorú tvorili oponenti.

„Nedá sa síce vylúčiť, že na mieste Urbanovej veže neexistovala nejaká zvonica, nedá sa vylúčiť ani to, že niekde v jadre muriva je nejaký starší objekt. Naše zistenia sú však dostatočne jednoznačné. Jednak kvôli dendrochronologickému a archeologickému výskumu, ale aj kvôli dôkazom, že gotické prvky na veži sú buď druhotne použité, alebo sú to gotizujúce prvky vyrobené v 17. storočí. Tým som sa bránil aj na komisii – som síce lokálpatriot, ale naše fakty sú nevyvrátiteľné. Téza o stredovekom datovaní stavby sa už nedala udržať. Na druhej strane je potešujúce zistenie, že architektúra v 17. storočí sa vracala k stredovekým formám. Keby sme na to neprišli pri našom výskume, v priebehu reštaurovania by sme museli všetko prehodnotiť.“

Úcta k pamiatke

Bez dôsledne spracovaného stavebno-historického výskumu Urbanovej veže by reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky nebolo možné. Reštaurátorom poskytol množstvo exaktných informácií, na ktoré mohli nadviazať.

Pri stavebno-historickom výskume sa architekt pozerá na objekt ako celok. Reštaurátor hľadá vzťahy medzi jednotlivými vrstvami.

„To, že sme postavili okolo veže lešenie, zďaleka neznamená, že sme mali všetko ako na dlani. Budova prešla toľkými sekundárnymi zásahmi, že sme niektoré informácie zbierali takmer z mikroskopických fragmentov niekoľkých vrstiev, aby sme dokázali zvoliť správnu stratégiu obnovy,“ vysvetľuje Peter Gomboš.

Ako uviedol, z dvoch možných variantov obnovy fasády veže zvolili najmenej invazívnu formu, ktorá približuje podobu veže z doby jej vzniku, teda z roku 1628.

„Bolo náročné rozhodnúť, ako by mala byť veža prezentovaná, pretože ani jedna z vrstiev plášťa veže nemala zachovaný kompaktný povrch. Všetky už boli natoľko erodované, že každá vrstva si vyžadovala určitú mieru vstupu, aby bola doplnená. Formu obnovy ovplyvnila aj skutočnosť, že mladšia výzdoba bola odstránená po ničivom požiari v decembri 1966. My sme nadviazali na túto rekonštrukciu a zvolili sme čo najviac šetrný zásah. Všetko cenné, čo sa zachovalo, je prevrstvené, chránené, zakonzervované…“

„Prezentácia pamiatky v jednej konkrétnej etape jej vývoja je dávno prekonaná. Snažíme sa zachrániť všetky vrstvy, ktoré sú zachované, pretože z hľadiska poznania jej vývoja sú rovnako dôležité,“ dopĺňa Ján Krcho.

Z výzdoby ostalo len torzo

Dôležité a mimoriadne náročné bolo reštaurovanie 16 vyobrazení tesne pod strechou veže, ktorými stavitelia ozdobili fasádu.

„Žiaľ, ostalo torzo nielen sgrafitovej výzdoby, ale aj celej rímsy. Pôvodne bola oveľa masívnejšia, aby chránila sgrafitá pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi. Z nej sa však zachoval len päť centimetrov vystupujúci prvok. Keby sme chceli obnoviť pôvodnú rímsu, musela by veža dostať úplne nový krov,“ vysvetľuje Peter Gomboš.

Aj pri reštaurovaní sgrafít, na ktorých sú portréty bojovníkov, zvolili čo najšetrnejšiu formu.

„Sgrafitá na severnej strane, ktorá je najviac vystavená poveternostným vplyvom, boli takmer úplne zničené. My sme ich len prevrstvili. Zabalili sme ich teda do ´obalu´, ktorý sa tvári historicky, a zároveň všetky výtvarné artefakty boli dopovedané len do takej miery, aby boli zachované. Odborník, ktorý bude reštaurovať sgrafity niekedy po nás, bude mať k dispozícii všetky podklady o rozsahu nášho zásahu,“ hovorí Peter Gomboš. 

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Zodpovednosť

Pre každého Košičana je Urbanova veža notoricky známa. Spolu s Dómom sv. Alžbety a Kostolom sv. Michala tvorí neodmysliteľnú dominantu historického jadra mesta. Paradoxne, počas veľkej rekonštrukcie dómu (1877 – 1896) požiadal stavebný výbor mesta o jej zbúranie ako bezcennej budovy. Našťastie, mestská rada s tým nesúhlasila…

„Od malička som okolo nej chodieval. Narodil som sa tri roky po zničujúcom požiari v roku 1966, keď dostala podobu, v ktorej sme ju prevzali, takže predchádzajúce vývojové etapy som nepoznal. Ale už na základe vizuálneho pozorovania som vedel čítať nejaké vrstvenia, zásahy na plochách,“ hovorí Peter Gomboš.

Čím bola preňho práca na obnove pamiatky výnimočná?

„Tým, že som si na ňu mohol siahnuť. Zároveň som však cítil obrovskú, až ruky zväzujúcu zodpovednosť. Aj keď je vlastníkom rímskokatolícka cirkev, myslím si, že jedna z dominánt Košíc, ktorá je neprehliadnuteľná a navyše je v ústrednom zozname pamiatkového fondu evidovaná spolu s Dómom svätej Alžbety a Kostolom svätého Michala ako národná kultúrna pamiatka, je vlastníctvom nás všetkých. O to je moja zodpovednosť väčšia…“ 

Pamiatkar: Výskum priniesol kľúčové zistenia 

Štátny pamiatkový dohľad nad reštaurovaním plášťa Urbanovej veže a obnove jej strechy mal odborný radca Kamil Alezár z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach.

Ako vnímate v kontexte s históriou veže i samotných Košíc, že „rodný list“ tejto pamiatky, ktorá je prezentovaná ako druhá najstaršia zachovaná stavba v KE, sa bude meniť?
Architektonicko-historický pamiatkový výskum a reštaurátorský pamiatkový výskum z roku 2015 a 2020 priniesli nesporne nové a dôležité údaje o vývoji Urbanovej veže. Predovšetkým nález starších stredovekých kamenných prvkov sekundárne použitých počas včasnorenesančnej etapy veže v 2. polovici 16. storočia je kľúčový pre vyhodnotenie stavebno-historického vývoja jednotlivých podlaží. 

Spoluautor architektonicko-historického výskumu Ján Krcho napriek jednoznačným zisteniam, ktoré posúvajú vznik stavby zo stredoveku do novoveku, nevylučuje možnosť, že kdesi v jadre muriva je nejaký starší objekt…
Pre celkové určenie jednotlivých etáp a vznik Urbanovej veže bude v budúcnosti dôležitý archeologický a architektonicko-historický pamiatkový výskum v úrovni prvého nadzemného podlažia a pod úrovňou terénu, ktoré v súčasnosti nie sú dostatočne preskúmané.

Ako hodnotíte výsledok obnovy?
Reštaurátorský projekt tejto etapy a úkony vykonané v ňom znesú kritériá kvalitnej reštaurátorskej práce. Krajský pamiatkový úrad oceňuje vysoko odborný postup reštaurátorov k starému umeniu a dielu, citlivý a šetrný zásah k najstarším jeho hodnotám. Ich pričinením sa podarilo obnoviť a prinavrátiť najcennejšie vrstvy a prvky do zodpovedajúceho stavu.

Foto: Veronika Janušková