Smutné výročie smrtiaceho rozkazu pre košických Židov
Jeden z najhorších dátumov v histórii košických Židov je 25. apríl 1944. V ten deň bol vydaný príkaz, že všetci Židia z územia mesta sú povinní hlásiť sa do 48 hodín v tehelni na okraji mesta. Nevedeli, hoc niekde v kútiku duše tušili, čo ich čaká…
O POMEROCH V TEHELNI
Dovtedy mali v Košiciach relatívny pokoj. Aj keď Hitlerove Norimberské zákony bolo cítiť všade, predsa len mesto patrilo pod Maďarsko a dokonca poskytovalo útočisko Židom utekajúcim z Poľska po jeho napadnutí Nemeckom.
Nechceme tu však rozoberať historické súvislosti. Vrátime sa ku koncu apríla 1944. Postupne sa v priestoroch bývalej tehelne, na mieste ktorej stojí v súčasnosti časť sídliska Terasa, zhromaždilo do 14-tisíc ľudí židovského pôvodu.
Ako to na tomto mieste vyzeralo a čo sa tam dialo, dostalo sa aj do historických análov. Mladý autor kníh o Košiciach Michal Hudák našiel isté zmienky dokonca v jednej knihe, ktorú bez emócií a akýchkoľvek škrupulí napísal jeden z esesákov. Esesák bol niečo ako kontrolór táborov a sám opísal podmienky v košickej tehelni na zhromaždisku Židov ako príšerné, kde slová ako špina a smrad boli z tých najjemnejších.
Z Košíc postupne v priebehu mája vypravili fašisti štyri transporty Židov do Auschwitzu v poľskom Osvienčime. Bolo v nich 15-tisíc ľudí a iba jedna tretina dostala malú šancu na návrat do života. Desaťtisíc neprežilo v koncentračných táboroch koniec vojny.
OSUD SA S ĽUĎMI ČUDNE ZAHRÁVA
Jeden z najvýznamnejších maliarov Košíc bol určite Ľudovít Feld. Jeho tvorbu uznáva celý umelecký svet ďaleko za hranicami Slovenska. Obľúbenou témou boli košické uličky a netradičné pohľady na ne. Majstrovsky však ovládal ceruzkou portréty.
Ľudovít Feld prestál rásť ako osemročný, čo spolu s výnimočným talentom mu zachránilo život. Vyzeral ako dieťa. Aj keď bol Žid, paradoxne povolávací rozkaz dostaviť sa do tehelne 25. apríla 1944 nedostal. Jedna z maliarových žiačok ho zo zoznamu vyškrtla. On však neváhal a prišiel – DOBROVOĽNE! Nechcel mať iný osud ako jeho rodáci.
Zachránil ho však vzrast a výzor chlapca. V Osvienčime sa dostal medzi deťmi až k doktorovi Mengelemu, ktorý z neho vyrobil svojho „dvorného“ maliara. Feld vytvoril neskutočné obrázky z reality koncentračného tábora.
A tak prežil. Vrátil sa do Košíc a dožil sa 87 rokov. Po sláve a uznaní nikdy nebažil, žil utiahnuto, nepoznaný. Deti sa mu posmievaliza jeho výzor a on to povznesene trpel. Na Puškinovej ulici čoskoro otvoria jeho malé múzeum.
NEMUSELA TU S NAMI NIKDY BYŤ
Sprievodkyňou organizovaných skupín, ktoré sa chcú lepšie oboznámiť so židovstvom a židovskou náboženskou obcou v Košiciach, je spravidla Jana Teššerová. Mnohí Košičania ju dobre poznajú ako bývalú riaditeľku gymnázia na Šrobárovej ulici. Aj ako človeka s veľkým Č.
Srdečnosť, bystrosť a životný optimizmus zostali jej charakteristickými črtami aj teraz, keď už je na dôchodku. Zapája sa do mnohých aktivít a slovo nuda úplne vypustila zo svojho života, pravda, keď ho vôbec niekedy naplnila jeho významom.
Na otázku, prečo toľko času venuje neznámym ľuďom zvedavým na Židov a židovstvo, odpovedá: „Z úcty k mojej rodine, ktorá takmer celá zahynula v koncentračnom tábore.“ Jana sa narodila židovským rodičom až po vojne. Nebyť mnohým zvláštnym okolnostiam, vôbec tu medzi nami nemusela byť
„Moja mamička pochádzala z veľmi početnej ortodoxnej rodiny. Mala asi 45 synovcov a neterí. Žili väčšinou pod Vysokými Tatrami, kde sa ešte do Slovenského národného povstania dalo ako-tak udržať nažive, aj keď na severe Slovenska bolo gardistov oveľa viac ako inde,“ spomína na ťažké obdobie rodiny.
„Potom to už bolo viac-menej nemožné, lebo fašisti mali prehľad o všetkých Židoch. Len v Kežmarku a okolí ich žilo 1560. Všetci dostali príkaz dostaviť sa na určené zhromaždisko, odkiaľ ich vo vagónoch prepravili do poľského Osvienčimu do tábora Auschwitz. Len veľmi málo z nich prežilo a mohli o svojom utrpení podať svedectvo,“ hovorí pani Teššerová.
„Pre nich a s nimi organizujeme rôzne workshopy, aby nikdy neupadli do zabudnutia ich autentické príbehy. Viaceré takéto akcie pomohli príbuzným, ktorí sa roztratili po svete, aby sa opäť stretli.“
Otecko a mamička Jany Teššerovej na zhromaždisko Židov nešli. Ukryli sa doma, kde všetko narafičili tak, akoby ušli preč. Vojaci, ktorí pre nich prišli, ich nenašli. Potom sa ukrývali celú, mimoriadne tuhú zimu 1944-45 v katolíckej rodine. Nevedeli o nich ani synovia tejto rodiny – gardisti.
V celkom zúboženom stave vyliezli zo svojho úkrytu až po oslobodení Kežmarku. „Mamičku to poznačilo na celý život, telesne aj psychicky,“ opisuje učiteľka stav rodičov. „Nikdy sa z toho celkom nespamätala, bola oslepnutá, vychudnutá, ťažko chorá. Prežila iba zázrakom a depresie sa jej opakovane vracali. Jej témou bola iba vojna. Stres a nervozita spôsobovali výpadky zraku.“
Život sa s nami čudne hrá. Tí, čo prežili, dali svetu nové pokolenie, ktoré podobne ako ich predkovia v minulosti sa veľmi aktívne usiluje o návrat židovskej kultúry, o vydobytie si svojho miesta pod slnkom. Ľudia ako Jana Teššerová alebo Ľudovít Feld zanechávajú za sebou hlbokú brázdu práce, vzdelania, umenia – a najmä lásky k človeku.
Foto: Vladimír Špinner
