Spojila ich láska k pyrografii aj k sebe navzájom
Tvoria fascinujúce umelecké diela. Prepájajú historické udalosti s mytologickými postavami. Vo svojej tvorbe sa inšpirujú poverami, pohanskými tradíciami, rusínskymi rituálmi, ale i socializmom. Mladý pár Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič prerazili na výtvarnej scéne predovšetkým prostredníctvom techniky pyrografie. Zo súčasnej umeleckej scény sú jedni z mála, ak nie jediní, ktorí sa tejto technike venujú dlhodobo a v takom veľkom rozsahu.
Jarmila pochádza z Košíc, Dávid z obce Hažlín neďaleko Bardejova. Osud ich životy spojil na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Jarmila študovala keramiku a Dávid kamenosochárstvo. Obaja spoločne pokračovali v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Mladá Košičanka si tam svoje obzory rozšírila o maľbu v ateliéri a Dávid po pár rokoch experimentovania s kameňom, bronzom, inštaláciou či videom začal s tradičným vypaľovaním do preglejky.
[ad][/ad]Okúzlená umeleckým svetom
Košičanka už ako malá slečna veľa kreslila, maľovala a modelovala z hliny. „Tú som napríklad bola s rodičmi nakopať v lome nad Ťahanovcami,“ spomína s úsmevom.
Jej mama kupovala množstvo časopisov o bývaní a interiérovom dizajne. Ako malá čítala rozhovory s architektmi, výtvarníkmi, dizajnérmi, recenzie aktuálnych výstav, profily umelcov, aj ich bývanie a ateliéry.
„Bola som celým tým svetom okúzlená. Keď som začala dospievať, bavila ma hlavne módna tvorba. Potom som však počas jedného dňa otvorených dverí na ŠUV-ke v Košiciach vstúpila do prvorepublikovej vilky (keramika sa vtedy vyučovala vo „vilke“ pri Mestskom parku) plnej sošiek, regálov s glazúrami, kvetov a vysmiatych profesorov – a bolo rozhodnuté o celoživotnej láske ku keramike.“
Dávid mal umelecké sklony takisto už odmalička. Vraví však, že ak človek od strednej školy študuje vývoj dejín umenia od praveku cez gotiku, renesanciu až po súčasnosť, fascinuje ho, čím sme si ako ľudstvo prešli.
Originálny rukopis
Ako duo začali spolupracovať až na magisterskom stupni v roku 2009. Jarmila už študovala maľbu a Dávid začínal experimentovať s vypaľovaním do preglejky. „Pracovali sme spolu a vystavovali popri škole, keďže sme boli z iných katedier a takáto spolupráca by bola z akademického pohľadu ťažko hodnotiteľná.“
Aj keď sa venovali odlišným formám umenia, spojila ich láska medzi nimi dvoma, no i vášeň pre pyrografiu. Je to kunsthistorický názov pre tvorenie kresby horúcim hrotom vypaľovaním do dreva, kože či iného materiálu. Obaja umelci však používajú klasické spájkovačky.
Vravia, že aj keď si vypaľovanie do dreva, hlavne zo starších generácií výtvarníkov, vyskúšal ako hobby techniku takmer každý, v rámci súčasnej umeleckej scény sú pravdepodobne jediní, kto s tým robí tak dlho a v takom rozsahu. „Spolu s používaním farebných moridiel sme si, dúfam, vytvorili ľahko rozpoznateľný a originálny rukopis,“ dodáva Dávid. A veruže vytvorili…
[ad2][/ad2]Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Rituály, mýty a tradície
Fašiangy, dožinky, mýty a legendy, pionieri, partizáni, náboženstvo aj pohanstvo, nacionalizmus, spartakiáda… Pre ich tvorbu je typické, že v nej nájdete ľudovú kultúru, prepájanú s mysticizmom, poverčivosťou. Kombinujú ľudové motívy so socializmom a súčasnosťou. Skúmajú zabudnuté zvyky napríklad z rusínskeho prostredia… Spájajú nemožné s možným.
K ľudovej kultúre sa Košičanka dostala postupne štúdiom etnografických knižiek, autobiografií rôznych umelcov, navštevovaním folklórnych festivalov. „Veľmi ma napríklad oslovili starí majstri ako Ján Hála, Ľudovít Fulla alebo aj modranský keramikár Ignác Bizmayer. Ten bol vášnivým hobby etnografom, modeloval figurálne kompozície z dedinského prostredia. Tiež ho priťahovali kroje najmä kvôli ich estetickej hodnote, ktorá sa dá pretaviť do výtvarného jazyka. Dávid v tom vyrastal, mňa tento svet začal fascinovať až v dospelosti.“
Z ľudových zvykov a tradícii Jarmile utkvelo v pamäti vynášanie Moreny. Dávidovi točenie sa s rakvou po dvore, aby mŕtvy nevedel nájsť cestu späť. „Celkovo najzvláštnejšie zvyky či rituály boli spojené s odchodom z tohto sveta a zabránením návratu nebožtíka,“ dodáva Dávid.
Obaja sa zhodujú na tom, že tvoriť sa dá aj bez toho, aby človek neustále študoval zvyky a tradície, ale… „Je dobré si udržiavať inšpiráciu novými vplyvmi. Inšpirujú nás okrem kníh aj filmy, historické časopisy, pohľadnice či celkovo vizuálna kultúra.“
V poslednom období, keď celý svet zasiahla pandémia, vytvorili maľbu – folklórny kroj s rúškom. „Je to taký náš konštrukt. Keďže sa foklór prirodzene vyvíja, v budúcnosti sa rúško môže stať bežnou súčasťou krojov,“ dopĺňa Jarmila.
Ilustrácie Dobšinského rozprávok
Okrem pyrografie sa Jarmila venuje aj veľkorozmernej maľbe na plátne. „Pracujem aj s keramikou, modelujeme sošky a keramické objekty. V poslednom období sa venujem aj kresbe na papieri. V najbližšom čase sa chystám pracovať na keramických reliéfoch, aj na sérii porcelánových objektov – váz. Dostávame aj ilustrátorské zadania, aktuálne napríklad na sériu ilustrácií k výberu z Dobšinského rozprávok.“
[ad][/ad]Dávid by sa rád vrátil ku kameňu a bronzu
Za rok majú aj 20 výstav. Pri tejto príležitosti sa väčšinou snažia vytvoriť nové diela, aby mal divák stále motiváciu prísť na ich prezentáciu a nenudil sa. Aby to stíhali, pracujú v ateliéri takmer každý deň. „Keď sa blíži deadline, tak aj po nociach, kým nemáme všetko hotové. A keď už totálne nestíhame, pomáha nám aj dcérka.“
V tvorbe ich veľmi teší najmä to, že ich práce sú v zbierke Slovenskej národnej galérie a ďalších štátnych inštitúcií. „Je to pre nás česť a zároveň zvláštna situácia byť vystavení s autormi, o ktorých sme sa učili na dejinách umenia.“
Vystavujú po Európe
Od roku 2017 spolupracujú s talianskou galériou Studio d’Arte Raffaelli.
„Pred troma rokmi škótsky umelec Andrew Gilbert videl naše práce na Instagrame a dostal nápad spraviť spoločnú výstavu. Napísal projekt na výstavu v tejto galérii, kde mal niekoľko rokov predtým sólovú výstavu.
A v roku 2019 sme to konečne zrealizovali. Naše veci sa im páčili, tak sa nám snažia zorganizovať ďalšie menšie výstavy v Taliansku. Vďaka nim sme napríklad realizovali obraz Svätej Agáty, patrónky San Marína, pre Národnú galériu v San Maríne. To bolo veľmi zaujímavé, keďže sa tam dalo nadviazať na tradíciu zobrazovania tejto svätice z minulosti. Časom by sme radi len tak pre seba zobrazili aj ďalších svätých.“
Vystavujú najmä na Slovensku a v Česku, no takisto aj v zahraničí. Nedávno svoju tvorbu predstavili v severnom Taliansku vo vojenskej pevnosti z čias Rakúska-Uhorska, v Helsinkách či v Mníchove.
Umelci to nikdy nemali ľahké a ani v dnešnej dobe to nie je inak. Podľa nich, ak sa človek tomu venuje profesionálne a na plný úväzok, ide to. „Myslím si, že 95 percent profesionálnych výtvarných umelcov na Slovensku má ešte nejaké ďalšie zamestnanie, ktoré zabezpečuje pravidelný základný príjem. Ja tiež pôsobím ako pedagóg na Fakulte umení v Košiciach, konkrétne v ateliéri ASK 3D, kde sa snažím aktuálne skúsenosti z praxe odovzdať našim študentom,“ vysvetľuje Dávid.
Ukážky z ich najnovšej tvorby, ale aj fotografie z výstav si môžete pozrieť aj na instagramovom profile: instagram.com/mitrikovademjanovic
Keramika a kameňosochárstvo sa dnes na umeleckých školách spravidla nevyučuje. Obaja to však vnímajú tak, že ide o prirodzený vývoj, keďže tieto odbory na umeleckých priemyslovkách pripravovali absolventov na už neexistujúci dopyt na pracovnom trhu.
„Pred rokom 1989, keď štát staval budovy občianskej vybavenosti, školy, hotely či nemocnice, bolo vyčlenené určité percento z celkového objemu investícií na výtvarné realizácie v architektúre. Mnoho z nich sa realizovalo v keramike. V Košiciach môžeme aj dnes vidieť napríklad veľké keramické reliéfy od Imricha Vaneka pri Mlynskom náhone alebo na OD Dargov. V súčasnosti stavajú hlavne súkromní developeri a tí vo väčšine nerozmýšľajú nad estetickou funkciou umenia v architektúre,“ hovorí Jarmila.
Podľa Dávida v minulosti bolo mnoho diel z kameňa zasadených do verejného priestoru. „Realizovalo sa aj veľa pamätníkov. Okrem sochárov, čo v spolupráci s architektom navrhli výtvarné riešenie, potrebovali špecialistov, ktorí to vyrobia. Momentálne kameňosochári majú uplatnenie hlavne pri reštaurovaní pamiatok u nás alebo v zahraničí, kde pracujú aj niektorí moji bývalí spolužiaci a naša kameňosochárska škola tam má veľmi dobré meno,“ dodáva Dávid.
Foto: Tatiana Takáčová, Mitríková/Demjanovič
[ad2][/ad2]