Igor Timko: Rok 2020 nás preveril hlavne po ľudskej stránke

Odkedy sa poznáme, a je to už zopár rokov, nepamätám si, žeby som ho videl zarmúteného, rozladeného, naštvaného. Stále z neho sršal optimizmus a neutíchajúca energia. Uplynulý rok však nedával veľa dôvodov na úsmev. Čo sa zmenilo v živote lídra kapely No name Igora Timka?

Čo ti dal a čo vzal rok 2020?
Mám šťastnú povahu. Z pozitívnych vecí sa vytešujem ako malé decko a negatíva okamžite púšťam z hlavy. Takže aj rok 2020 beriem pozitívne. Bol plný výziev, preveril nás hlavne po ľudskej stránke a myslím, že v časoch, kedy mala kapela pomáhať iným, nesklamala. Nečakali sme na pomoc od štátu, najbližších členov tímu sme začali okamžite podporovať z vlastných prostriedkov. Je to všetko o ľuďoch, a my sme si vedomí, že pre nás pracujú tí najlepší z hudobnej branže v priestore bývalého Česko-Slovenska, ktorých si treba vážiť.

Čo ťa v tomto roku potešilo a čo zarmútilo?
Odkedy sme s kapelou začali koncertovať, nikdy sme nemali voľné víkendy, ktoré by sme mohli tráviť s rodinou. Príchodom korony si konečne vychutnávame rodinku ako normálni ľudia. To je fantastický pocit. No a zarmútil ma negatívny dopad Covidu na spoločnosť – kultúru, šport, gastro, hoteliérstvo. Mnoho priateľov máme práve v týchto segmentoch…

Koronavírus zrejme najviac zasiahol svet muzikantov. Aj vy ste museli zoškrtať kalendár vystúpení. Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať?
Prvá vlna, teda jar, sa u nás niesla v duchu solidarity a oddychu. No pred druhou vlnou sa nám v lete podarilo naštartovať koncerty v Českej republike, kde intenzívne pôsobíme a kde obmedzenia hromadných podujatí boli miernejšie ako u nás. Pre kapelu to bolo veľké plus – po dlhej pauze sme znova hrali, celý júl, august, september. Opäť sme sa nadýchli. V novembri sme odohrali krásnu charitu pre decká zo znevýhodnených rodín, no a v decembri sme ukončili rok adventom pre RTVS.

Neobávali ste sa počas koncertov v Česku nákazy?
Dodržiavali sme všetky nariadenia, snažili sme sa eliminovať kontakt v zákulisí. Fanúšikovia to síce brali rozpačito, ale – čo už. 

Na sociálnych sieťach sa prezentuje množstvo „expertov“ na COVID, ktorí propagujú zaručené recepty na liečbu – vraj to stačí vyležať a vypotiť, šéf ĽSNS, ktorý mal tiež pozitívny odpoved, odporúča terapiu bromhexinom a vodkou, ďalší spochybňujú existenciu tejto zákernej choroby. Tvoj názor?
Moja manželka Silvia je lekárka. Tým, že spolu preberáme, čo sa deje v nemocnici, ako sú zdravotníci v prvej línii ohrození, je môj názor, logicky, iný. Na sociálnych sieťach máme konto ako kapela kvôli komunikácii s verejnosťou. Ale osobne nie som na online aktívny aj kvôli diskusným príspevkom vševedkov, ktorí majú na všetko recept…

Na Slovensku sa začalo očkovanie proti COVIDu-19. Necháš sa aj ty zaočkovať? 
V rodine sme sa dohodli, že túto tému otvoríme po novom roku. Verím v silu argumentov.

Máš recept na prevenciu?
Snažím sa zdravo jesť, pomáha mi studená sprcha, ale určite by som pre seba mohol robiť oveľa viac….

Zmenila pandémia váš životný rytmus?
Konečne máme normálny rytmus. Vstávame v čase, kedy vstáva celá rodina, chodievame spávať v čase, kedy ukladáme decká… Počas takzvaného koncertného normálu náš biorytmus závisí od toho, kde a o koľkej sme dohrali a kam máme namierené. Onoho času sme definovali úspešného muzikanta tým, že sa mu nepodarí ísť spať v mieste , kde ráno vstal. Skrátka, vstanete v Košiciach, ale večer hráte v Žiline. Na ďalší deň vstanete v Žiline, ale zaspávate v Prahe po koncerte, na ďalší deň raňajkujete v Prahe, ale večer vás už čaká Bratislava… A takto dokolečka to v našom tíme funguje približne 120 až 150 dní v roku. Každé ráno v takomto režime vyzerá inak a prispôsobuje sa tomu, kam a ako sa cestuje.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Čo robíš, keď nemáš čo robiť?
Taký stav nepoznám. Traja z No name sme aj učitelia. S kolegom Zolim Šallaiom učíme na štátnom konzervatóriu v Košiciach, aj na výške v Banskej Bystrici. Takže už len toto pôsobenie nám zaberie približne 20 pracovných hodín v týždni. Okrem toho s kapelou skúšame a tvoríme nový materiál, sme zainteresovaní do mnohých ďalších projektov.

V našich začiatkoch sme si nechali poradiť a investovali sme do rôznych aktivít, ktoré si tiež pýtajú svoj čas. Takže pracujeme, fungujeme, akurát sa nekoncertuje tak ako v čase pred koronou.

Čo ti najviac chýba v čase pandémie?
Z pohľadu hudobnej branže sú to priatelia. Našťastie, s partiou z nášho tímu je to ešte stále fantastická „jazda“. Zakaždým, keď dohráme koncert, máme nejaké „dozvuky“ v šatni, v hoteli, zhovárame sa, a keďže aj po tých rokoch spoločne strávených stále máme o čom, je to na nezaplatenie. Chýbajú mi moji študenti. Učiť online má síce svoje výhody, ale skĺbiť napríklad spevácky ansámbel je nemožné.

Aké sú úskalia dištančného vyučovania muziky?
V Košiciach učíme individuálne takzvaný herecký neoperný spev. To sa dá, predsa len pracujete s jedným človekom na druhej strane počítača. Avšak ako v Košiciach, tak aj v Bystrici učíme aj zbory – a to už priamy kontakt musíme nahrádzať videami, prácou, ktorá je limitovaná práve tým, že nie je fyzicky ani technicky možné, aby dvanásť ľudí dokázalo reagovať v rovnakom čase na sekundu presne. Hlavne so študentmi z Bystrice je komunikácia aktuálne minimálna. Mali sme napríklad rozbehnutú prípravu muzikálu Na skle maľované, všetko sa však zastavilo. Takže momentálne zadávam úlohy, aby sme aspoň niečo zmysluplné robili. Za normálnych okolností, keď sme spolu v Bystrici, za hodinu stihneme to, čo cez mailovú schránku za mesiac…

Viacerí muzikanti našli východisko z koronakrízy v online priestore. Aj vy ste mali online vystúpenie – naposledy skvelý akustický koncert 6. decembra v relácii RTVS Slovensko Advent 2020.
Na adventnom koncerte pre RTVS sme mali divákov, síce v rúškach, ale boli tam. Online vystúpenia bez divákov sme odmietli. Odohrať koncert pre niekoho, kto sedí za počítačom, nás nebaví. Podmienky typu „pošleme vám 3 kamery“ boli pre nás neprijateľné, žiadne vystúpenie bez publika nedokáže nahradiť koncert tvárou v tvár. Zaznamenali sme záujem o online vystúpenia aj medzi firmami, ktoré sa snažia pre svojich zamestnancov niečo obdobné sprostredkovať, ale nemám z toho dobrý pocit.

Kde čerpáte v pochmúrnom čase korony energiu?
Napĺňa nás už len samotný pocit, že sme s chalanmi spolu. Stále pristupujeme k tvorbe ako ku „frajerke“.

Čo to znamená?
Nie sme spolu každý deň, nenárokujeme si na seba. Myslím si, že toto je pre nás najdôležitejšie – hudba je pre nás možnosťou vyjadriť sa, nie nutnosťou.

Akú muziku počúvaš? Ktorá hudba ťa inšpiruje? 
Počúvam čokoľvek, čo sa ma “dotkne”. Od nového albumu Andreja Šebana, cez Nocadeň, až po Miley Cyrus. Milujem vážnu hudbu, Chopin je podľa mňa najväčší hitmaker, akého zem nosila.

Viem, že miluješ Vysoké Tatry, kde si s rodinou či kapelou zvykneš dobíjať baterky. Vynechal si ich tohto roku?
Sme tam zakaždým, keď sa dá. Milujem ich nekompromisnosť. Tatry sa s vami nebudú dohadovať, sú krásne, ale vedia byť aj životu nebezpečné. Keď sme tam, všetky problémy sú zanedbateľné. Vzal som na Brnčalku kamaráta Koudu z Jihlavy, pri Zelenom plese dvihol hlavu, kochal sa pohľadom na štíty a vyhlásil: Ty vole, my, lidi, jsme nic… Pri takomto pohľade je jednoduché život relativizovať.

Počas korony No name vydali česko-slovenský omaľovánkový slovník pre deti, kalendár na rok 2021, pripravujete nový album, zriadili ste si s kapelou novú skúšobňu. Zdá sa, akoby vám spomalený čas prišiel aj vhod.
Moja manželka poznamenala, že sami od seba by sme si nikdy takéto voľno nedopriali. Má pravdu. Hrali by sme všetky párty, plesy, fesťáky, absolvovali by sme koncertné šnúry… Na budúci rok, 26. augusta 2021, si pripomenieme deň, kedy sme presne pred 25 rokmi založili skupinu. Neuveriteľné! Ťažko odhadnúť, dokedy budeme fungovať, ale za predpokladu, že sme v polovici, tak „malá“ pauzička určite prišla vhod…

V akom štádiu je príprava nového albumu? 
Pomaly kompletizujeme materiál. Radi by sme ho vydali k 25. výročiu nášho založenia, teda  26. augusta 2021.

Bude to váš dvanásty album, kapela dosiahla v Česku a na Slovensku hádam všetko dosiahnuteľné. Je ešte v skupine po 25 rokoch potenciál prísť s niečím novým?
Určite áno. Pokiaľ stále budeme mať ambíciu ľuďom niečo povedať, bude to mať zmysel. 

Hovorí sa, že ponorkovú nemoc môže človek chytiť aj na plti. Ako jej dokážete v kapele, v ktorej máš troch bratov, predchádzať?
Naše príbuzenské i študentské vzťahy sa nám podarilo profesionalizovať. Sme jednoducho kolegovia, spoločníci, muzikanti. Netvrdím, že máme na všetko rovnaký názor, že nedochádza ku konfrontáciám. My sa ale nehádame. Každému z nás ide o to najlepšie, a, logicky, sme všetci presvedčení, že máme pravdu. Vtedy prichádza na rad schopnosť argumentovať, presviedčať, ale aj rešpektovať názor druhých. Nedokážem si predstaviť, že ocitneme v bode, kedy bude všetkým všetko jedno.

Prvého októbra uplynul rok od úmrtia Karla Gotta. V roku 2017 ste naspievali skvelý duet Kto dokáže… Ako si na „božského Káju“ spomínaš?
Božsky! Naučil nás pokore a pokoju. Pôvodne sme si mysleli, že k nemu nabehneme, ihneď sa pustíme do korepetícií a cvičenia. No hneď pri prvom stretnutí nás „vyškolil“. Vysvetlil, že pred každou prácou sú dôležité rituály – práci vždy predchádzal obed či večera, káva, rozhovory o histórii, filozofii. Boli sme milo prekvapení, že si nás pustil tak blízko. Karel bol absolútne slobodný človek.

Z čoho máš najväčšie obavy? Čo ti naháňa strach?
Nemám obavy. Som vďačný, že žijem.

Si veriaci človek. Čo ti dáva viera? 
Silu…

Čo by si zaželal Košičanom v novom roku?
V tejto situácii iba zdravie. Všetko ostatné Košice a verím, že aj Košičania, už majú…