Modlil sa, aby bol čím skôr v cieli

Zo zaujímavých pretekov v Hongkongu sa cez víkend vrátil domov dlhoročný ultramaratónsky reprezentant Slovenska Slavomír Lindvai. Tento 45-ročný rodák z Malej Idy, člen klubu PBaH Titus Košice,  má za sebou rôzne náročné podujatia po celom svete – spomeňme beh na 100 kilometrov, bežeckú dvadsaťštyrihodinovku alebo 246 kilometrov dlhý Spartathlon. V Ázii si však vyskúšal niečo úplne nové.

„Účasť na náročných ultra trailových horských pretekoch mi ponúkla maďarská vytrvalkyňa Upraviť Bercesová. Pred štartom v Hongkongu som si vravel, že trať by som mohol zvládnuť za deväť hodín. Sakramentsky som sa však prepočítal. Počas pretekov som sa modlil, aby bol čím skôr ich cieľ. Náročnejšie podujatie som ešte nikdy v živote neabsolvoval,” dušoval sa Slavomír Lindvai.

V tomto roku vinou tréningového výpadku po chorobe musel vynechať štart na majstrovstvách sveta v behu na 100 km v holandskom Winschotete.

Šialené podmienky, chladil sa v potoku

Na trasu naprieč celým ostrovom Lantau, ktorá merala 70,9 km, vyštartovalo 360 vytrvalcov z celého sveta. V cieli sa ich objavilo 243. Lindvai dobehol napokon na 24. mieste celkového poradia. V mužskej kategórii bol s časom 11:21:24 h devätnásty. Víťazom sa stal domáci Kawai za 8:35:57 h.

„Z môjho osobného pohľadu sa pretekalo v šialených podmienkach. Prevýšenie trate bolo takmer 4000 metrov. Bežalo sa však popri mori, vo vysokej vlhkosti vzduchu, pričom v tieni bolo necelých 40 stupňov. Nečudo, že v extrémnej horúčave som si počas pretekov ľahol na štvrťhodinku do horského potoka, aby som sa trochu schladil. A nebol som jediný z bežcov,” vraví Slavomír. Pri takomto type pretekov rýchlosť nezohráva vôbec žiadnu úlohu. Prvoradá je vytrvalosť a technika behu.

„Pri stúpaní na končiar, ktorý je v hmle, nemáte šancu zabehnúť kilometer za tri a štvrť minúty. V okolí Košíc som trénoval výbehy na kopce a doháňal som tréningové manko. Veľká vďaka za to patrí môjmu šéfovi v práci Petrovi Hoffmanovi, ktorý mi vyšiel maximálne v ústrety. A preteky v Hongkongu by som nezvládol ani bez dlhodobej domácej spolupráce s fyzioterapeutom Ľudovítom Janočkom,” prezradil v civilnom zamestnaní poriečny v spoločnosti Slovenský vodohospodársky podnik v správe povodia riek Hornád a Bodva.

Na úzkom chodníku spadol asi päťkrát

Hoci trať pretekov v Hongkongu bola o dve tretiny kratšia ako napríklad Spartathlon, podľa Slavomíra bola oveľa náročnejšia, lebo absolvoval osem kopcov. Najvyšší z nich meral skoro tisíc metrov. V tomto klimatickom pásme a v náročnom horskom teréne, kde občerstvovacia stanica bola každých 15 kilometrov, išlo o extrémne podmienky.

„V stúpaní som ešte stíhal, no totálne som zlyhal v zbiehavaní z kopcov. Na úzkom chodníku pokrytom balvanmi a skalami som spadol asi päťkrát, našťastie, bez zranenia. Domáci borci po týchto kameňoch skákali ako lúčne koníky. Kým ja som sa v prudkých zrazoch trápil a šmýkal na skalách, oni bez problémov skákali ako kobylky… Raz, dva, tri a už som ich nevidel. Poriadne ma tým znervózňovali,” neveriacky kýval hlavou Slavomír Lindvai, ktorý po skúsenosti v Hongkongu oveľa viac uznáva ultratrailistov.

Terén bez asfaltu

Preteky v horskom teréne na trati bez čo i len kúska asfaltu získavajú čoraz viac na popularite. V Európe sa tešia obľube behy na Mt. Blanc či ultra trail v Chamonix. „Musím otvorene povedať, že to má určite väčšie čaro ako povedzme dvadsaťštyrihodinovka na 400-metrovom okruhu. Veď to je čistá psychiatria…” poznamenal Slavomír Lindvai.

Nevzdal ani jedny preteky

Počas celej kariéry nevzdal Slavomír Lindvai ani jedny preteky. Nech to bolo v Hongkongu akokoľvek ťažké, predčasne to nemienil zabaliť ani tam. „Vlastne,

tam ani nebolo kde vzdať preteky!” zamyslel sa. „Ak by som to vzdal na kopci a ďalšia občerstvovacia stanica by bola o desať kilometrov ďalej, tak ako by prišli po mňa, vrtuľníkom?” vtipkoval na vlastný účet rečníckou otázkou.

Foto: sl