Pred 30 rokmi sa mestom nieslo: MAJSTRI, MAJSTRI!

Kto tie chvíle zažil, nikdy nezabudne. Presne pred 30 rokmi, 21. marca 1986 večer o pol deviatej, sa hokejisti VSŽ Košice stali majstrami Československa. Železiari po prvý raz v histórii získali titul pre naše mesto a – obrátili ho naruby. Dva dni sa Košicami nieslo: majstri, majstri! Prvé, ešte federálne zlato, odštartovalo mimoriadne úspešnú éru košického hokeja.

Oranžovo-čiernym vtedy fandili nielen Košice a východ, ale celé Slovensko. Hokejisti TJ VSŽ Košice v sezóne 1985/86 v play-off vyradili vo štvrťfinále pražskú Spartu 3:1 na zápasy. Semifinálovú sériu s Pardubicami vyhrali 3:2. A vo finále nastúpili proti 11-násobnému majstrovi Dukle Jihlava. Prvý duel vyhrali Košice po góloch Spodniaka a Belasa 2:0, druhý 4:2 po zásahoch Belasa, Štefanoviča, Spodniaka a Libu. V Jihlave vyhrali vojaci 5:1, keď za VSŽ skóroval len Vodila. Vo štvrtom súboji série sa presadili Liba, Vodila a Svitek. Zápas šiel za stavu 3:3 do predĺženia, po ňom nasledovali samostatné nájazdy a v nich bola úspešnejšia Dukla.

O všetkom sa tak rozhodovalo v piatom zápase na starom štadióne Ladislava Trojáka. Góly Sviteka, Vodilu a Libu posunuli zápas do predĺženia 3x 5 minút. Ani v ňom sa nerozhodlo. V samostatných nájazdoch čarovali brankári, na domácej strane Pavol Švárny, v drese Dukly Petr Bříza. V prvej sérii sa presadil za domácich len Liba, v druhej Svitek.
Hrdinom sa stal Viliam Belas, jeho nájazd v tretej sérii bol zlatý. Následný pokus jihlavského Benáka brankár Pavol Švárny zmaril a Košice sa tak po prvý raz tešili z majstrovského titulu.

Mužstvo VSŽ Košice prepisovalo 21. marca 1986 dejiny hokeja v našom meste.

Štart veľkej éry

„Neverili nám, že v Košiciach môžeme dosiahnuť tak veľa. Zišla sa však neskutočná partia a tá dokráčala až k titulu. Odštartovali sme veľkú éru košického hokeja, ktorá trvá až dodnes. Mal som to šťastie, že som trénoval takých hráčov ako Liba, Vodila, Slanina, Božík… Hokej sa nehral za veľké peniaze, ale viac z lásky k športu,“ vracia sa tri desaťročia dozadu tréner prvej košickej majstrovskej družiny Ján Selvek.

Spolu s asistentom Júliusom Kovácsom poskladali na začiatku sezóny tri výborné päťky a tie hrali spolu prakticky bez zmien. „Bazíroval som na tom, aby hráči svoje odtrénovali. Chlapci ma neraz presviedčali, že po dlhej ceste vlakom majú mokrý výstroj, aby sme večer netrénovali. Hoci stále niečo vymýšľali, skúšali, vedeli zabrať. Vo štvrtky sme mávali individuálne tréningy, najmä pre mladých chlapcov, no nakoniec na ne chodili všetci. A dobrovoľne.“

Skvelý tréner, ktorý pred štyrmi rokmi oslávil sedemdesiatku, priznáva: „Čo sa týka životosprávy, bolo to voľnejšie ako dnes. Ako sa vravievalo: Nevieš piť, nevieš hrať. V tých časoch sa oslavovalo asi všetko. Vo vlaku sme absolvovali dlhé cesty, hráči si cestou domov otvorili pivečko a mastili karty. No ja som ich kontrolovať nechodil.“

Týždňový žúr

Mal zlaté ručičky. Vladimír Svitek bol jedným z najtechnickejších hráčov tej éry. „V košickom klube bolo v tom čase neskutočné srdiečko a obrovská túžba po titule. Ten prvý, federálny, má svojskú príchuť,“ spomína skvelý
útočník. Priznáva, že oslavy po pamätnom zápase nemali konca kraja. „Všade sme mali dvere otvorené. V podnikoch sme platiť nemuseli, vítali nás ako hrdinov. Nespali sme, bol to minimálne týždňový žúr. Dlhý čas to v nás ešte rezonovalo.“

Sviťo sa výkonmi prepracoval aj do reprezentácie. „Postupne som sa výkonnostne zlepšoval. Bol v tom kus talentu, na druhej strane v Banskej Bystrici, kde som vyrastal, som na ľade aj spával. Ruky sa cibrili stovkami tréningových hodín. Hokeju som chcel obetovať úplne všetko.“

Predčasná radosť

Igorovi Libovi sa pri spomienke na prvý federálny titul vybaví moment, keď po premenenom Svitekovom nájazde vytryskol gejzír radosti. „Všetci hráči vybehli na ľad, diváci skandovali: majstri, majstri! Niektorí spoluhráči už pohádzali svoje hokejky do hľadiska a vyzliekali sa z dresov. A po pár sekundách – šok. Jihlava ešte mala jeden samostatný nájazd!“

Kapitán I. Liba bol vtedy v najlepšom veku. „Dokopy sa dala bláznivá generácia, dravosť z nás sršala, v kabíne sa ocitlo veľa víťazných typov. Vytvorili sme perfektnú partiu, na ľade i mimo neho. Vedeli sme sa spoločne vybrať na pivo, v decembri sa napríklad chodievalo na päť dní do Tatier, tam neexistovali večierky. Ale vedeli sme, kedy dosť. Nakoniec sme aj vyhrali vtedy najlepšiu ligu v Európe. Všetci pochopili, že s Košicami treba rátať. A platí to dodnes.“

Zapotrošená medaila

Ján Vodila bol s 28 gólmi spoločne s Vladimírom Růžičkom najlepším strelcom základnej časti, k titulu prispel 36 gólmi. „Náš útok s Libom, Ihnačákom a neskôr s Belasom bol v Československu postrachom. Vedeli sme o sebe, hrali sme naslepo. V tom čase vraveli, že sme jeden z najlepších útokov v Európe,“ spomínal Jano Vodila. Produktívny strelec a majster Československa priznal, že z tých čias mu na pamiatku neostal ani dres, ani hokejka. Dokonca ani nevie, kam sa zapotrošila jeho zlatá medaila…

Spomienka na hrdinu Vila Belasa

V sezóne 1985/86 útočník Viliam Belas v drese VSŽ len začínal. A práve on premenil posledný nájazd posledného zápasu. Na už nebohého útočníka (zomrel 27. októbra 2013 vo veku 49 rokov na mozgovú mŕtvicu) spomína tréner Ján Selvek: „Naskočil do tímu na miesto Mira Ihnačáka, ktorý sa v decembri zabudol vrátiť zo zahraničia. Vilo na to mal, hneď sa chytil. Bol pokojný, chladnokrvný, neznervózňoval sa ako iní.“

Igor Liba o vtedajšom kolegovi z útoku: „My sme sa na titul pripravovali prakticky tri roky, Vilo to až tak neprežíval. A práve to bola jeho výhoda. Keď šiel na samostatný nájazd, nebol ničím zaťažený. Jednoducho vystrelil a stal sa z neho národný hrdina.“

Za titul 5000 korún

Každý hráč dostal za prvé federálne zlato päťtisíc korún v hrubom. Hokejisti boli vtedy zamestnaní v jednotlivých
závodoch v železiarňach. Vladimír Svitek mal pracovné zaradenie pri vysokej peci, Ján Vodila mal miesto na doprave, Igor Liba bol evidovaný ako zamestnanec hutnej keramiky.

„Boli sme akože amatéri, preto nás zamestnávali železiarne, no v skutočnosti sme sa venovali iba hokeju. Do fabriky sme chodili len po výplatu,“ konštatuje Jano. „V hrubom som mal mesačne, tuším 2200 korún. Pár stovák sme dostávali za vyhraté zápasy,“ podotýka Vlado.

„Chodil som tam dva razy za mesiac, porozprávať sa s majstrom. Nastupoval som s platom okolo 1700 korún. Neskôr sa zvyšoval. Nemali sme si ako hráči čo závidieť, možno aj preto boli kamarátstva také úprimné. Dnes je hokej veľký biznis, hráč má často ku klubu vzťah len finančný,“ dopĺňa bývalých spoluhráčov Igor.

Foto: hockeyslovakia.sk, HCkefans, www.hckosice.sk