Nezabudnuteľný a predsa zabudnutý Košičan

Kým ho znovu neobjavili nadšenci z netypickej bratislavskej galérie „TOTO! je galéria“, jeho meno si možno vygooglili iba tí, ktorých neprestali fascinovať mayovky, stevensonovky či cooperovky. Kedysi populárna edícia STOPY, ale aj mnohé rodokapsy, a detské knihy by totiž bez ilustrácií Teodora Schnitzera (1933 – 2003) neboli pre celú generáciu tým pravým dobrodružným čítaním.

Dnes jeho meno nenájdete v žiadnych oficiálnych publikáciách. Doteraz sa k nemu nepriznala ani Východoslovenská galéria v Košiciach, ktorá v 80­tych rokoch v vydala prehľad výtvarných umelcov pochádzajúcich z východného Slovenska. Galeristi Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská však zhodne tvrdia, že mali pocit, akoby našli poklad, keď objavili „muža z divokého východu“.

Rovnako nazvali aj jeho výstavu, ktorú vlani predstavili v Bratislave a teraz v košickom Múzeu Vojtecha Löfflera. Zajtrajšia Noc múzeí a galérií, ktorá nielen symbolicky odkrýva tajomstvá schovávané pred zrakmi verejnosti, je na jej návštevu ako stvorená.

Podľa Márie Rojko, ktorá výstavu v Košiciach inštalovala, tá u Löfflera je síce komorná, ale predsa väčšia a inak koncipovaná, než bola v Bratislave. „Bol to človek, ktorý bol na seba veľmi kritický, bol schopný niektoré ilustrácie aj štyrikrát prerobiť. Nájdete vedľa seba vyradenú ilustráciu aj tú, ktorá bola použitá v knihe. Pri podrobnom pohľade objavíte drobné nuansy, ale kompozícia je rovnaká,“ priblížila časť zo šesťdesiatky vystavených diel, ktoré potešia nielen milovníkov indiánok.

Neobjavené sú aj Schnitzerove drobné šperky a miniatúrne objekty, ktoré dokázal vyrobiť z najobyčajnejších materiálov. A za pozornosť stoja aj jeho farebné ilustrácie, pri pohľade na ktoré sa nechce veriť, že nedokázal rozoznávať farby a ceruzky a ručne vyrobené fixky si musel označovať, aby ich rozoznal.

Mária Rojko zostavila výstavu zostavila z diel pochádzajúcich z jeho pozostalosti, ktorú sčasti uchovala jeho bývalá manželka a dcéra, a sčasti partnerka Dagmar Veselská, s ktorou strávil posledné roky života a ktorá mu pomohla dostať sa zo závislosti. A tiež z vecí, ktoré galeristi našli v antikvariátoch a na burzách, pretože množstvo z nich sa už počas jeho života stratilo. „Chceli by sme rehabilitovať autora, ktorý patrí k slovenskej klasike. Je čiernym svedomím ilustrátorskej obce, že ho z našich dejín vynechala,“ dodala.

Július Hegyesy: Bol to jeden z najvýznamnejších Hložníkových študentov

Uznávaný predstaviteľ východoslovenského výtvarného umenia druhej polovice minulého storočia, vynikajúci košický maliar a grafik Július Hegyesy, bol nielen Schnitzerovým spolužiakom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale patril aj medzi jeho priateľov.

Okrem piatich rokoch strávených v jednej izbe na študentskom internáte na Kapitulskej ich spájal aj fakt, že obaja pochádzali z Košíc a obaja mali maďarské školy. Július Hegyesy dokonca robil „spojku“ medzi Schnitzerovou mamičkou a Dodom, ako Teodora Schnitzera volali kamaráti, a z domu mu nosil balíčky. Dodnes na neho spomína s úprimným obdivom a rešpektom: „Môžem iba neustále opakovať, že to bol výnimočný talent, veľmi precízny a veľmi pracovitý. A to celý život. Až na to obdobie, keď musel ísť na liečenie a tým sa pre neho svet zrútil.“

Privilegovaný a osobitý

Podľa J. Hegyesyho bol Dodo jedným z najvýznamnejších Hložníkových študentov: „Dokonca, kedže ich bolo v jednom ateliéri veľa a navzájom sa rušili, profesor Hložník mu umožnil robiť doma a chodiť k nemu s prácami na korekcie. Takéto privilégium nemal okrem neho nikto.“ To, aký bol Schnitzer vitálny a osobitý, dokreslil aj ďalšou spomienkou: „Občas, keď sa nám zvýšili peniaze, sme chodili do kina a po predstavení sa stretli na izbe. Tam nám začal rozprávať dej, ale videný jeho očami, takže sme ten film vlastne zažili dvakrát. Bol taký zaujímavý, že ho chodili počúvať aj z cudzích ročníkov.“

Marxizmus na rektorský termín

Faktom ale je, košický prízvuk a maďarské školy Košičanom v Bratislave robili problémy: „Na teoretické prednášky sme chodili s hercami, našim spolužiakom bol aj Štefan Kvietik. Keď prišli skúšky, oni sa rozrozprávali a my sme ledva povedali jednu vetu,“ zaspomínal si J. Hegyesy. Hoci boli výtvarníci, dôležitejší než prax bol vtedy marxizmus. A oni z neho odmietli ísť na skúšku. „Bola to v tých rokoch odvaha, riskovali sme, že nás vyhodia zo školy. Ale nedalo sa to vydržať. Pred nami boli herci, potom sme ťahali otázky my. Viete si predstaviť, ako sme po nich vyzerali. Keď prišiel na rad Schnitzer a skúšajúcej súdružke povedal s maďarským prízvukom, že nerozumel otázke, rozčúlila sa tak, že nás všetkých vyhodila. Urazilo nás to a odmietli sme ísť na ďalší termín,“ podotkol s úsmevom, hoci priznal, že vtedy im veľmi do smiechu nebolo. Mali však šťastie na dobrých, múdrych a voľnomyšlienkarskych učiteľov: „Nakoniec nám so Schnitzerom povolili extra skúšku, prihovoril sa za nás aj prvý rektor Vysokej školy výtvarného umenia Ján Mudroch. Ja som povedal asi dve vety, Dodo však mlčal. Boli to ale vynikajúci ľudia a skúšku nám dali.“

Drogy v tom neboli

Július Hegyesy rázne poprel klebety o tom, že Schnitzer bol na vysokej škole drogovo závislý: „Poznám jeho život počas štúdií, až kým sa v piatom ročníku neoženil. Dovtedy sme boli deň a noc spolu. Neviem, kto a prečo o ňom rozširuje reči, že už vtedy bral drogy.“ Podľa Hegyesyho manželky Milky, postupný pád do závisloti mohla zapríčiniť mimoriadna Schnitzerova senzitivita, posadnutosť snahou o dokonalosť a veľké pracovné vyťaženie: „Okrem alkoholu si začal si pomáť aj liekmi. A čo je ľahšie, ako si dať niečo na povzbudenie a zapiť to vínom. Človek ani nezbadá a je z toho návyk. Mohla to byť jeho barlička. Nie preto, že hľadal opojenie, ale preto, aby si predĺžil čas výkonosti.“

Július Hegyesy si však myslí, že ak by sa vrátil do Košíc, nemuselo sa to stať. „Mal tu dobrých rodičov a zázemie, nech by sa dialo čokoľvek, tu by sme ho nenechali tak padnúť. O Schnitzerovi však v Bratislave málokto niečo vedel, on sa neukazoval v spoločnosti, nikomu sa nenatískal, venoval sa svojej robote. A to tak precízne, ako nikto pred ním. Je to európsky formát, ten chlap. Ale keď prišli problémy, nikto o neho ani nezakopol.“

Celoživotné dielo na ulici

„Viete si predstaviť, že keď urobil 20 ilustrácií k jednej knihe, a on ich pritom robil dvojmo, trojmo, až kým nebol spokojný, a celkovo urobil vyše 100 kníh, koľko ilustrácií po ňom ostalo? A zrazu to všetko ktosi zbalí a vyhodí na ulicu?“ s ťažkým srdcom hovorí J. Hegyesy o období, ktoré znamenalo začiatok umelcovho konca a stratu množstva jeho prác.

Schnitzer sa totiž v 90­tych rokoch rozhodol zbaviť závislosti a odišiel na dlhodobé liečenie na Prednú horu. Strávil tam rok, ale keďže po rozvode žil sám a neplatil nájomné, z bytu ho deložovali a všetky jeho veci vyložili na ulicu. „Buď si to ľudia rozobrali, alebo hodili do smetia. Celoživotné dielo!“ Zarážajúce pritom podľa Hegyesyho je, že nech už bol v akomkoľvek stave, vydavateľstvo, ktoré žilo z jeho ilustrácií, na neho zabudlo. „Vymenilo sa osadenstvo, noví ho už nepoznali. A on nebol z tých, aby sa natískal kvôli robote, skôr čakal, že si na neho spomenú.“

Ak nemáš známych, si nikto

„Žiaľ, musím povedať, že u nás je taká prax, že ak človek nemá patričný okruh známostí, dopadne ako Schnitzer. Síce prácou prekonal mnohých, ale upadol do zabudnutia, pretože nemal obchodného ducha, ktorý v tejto dobe výtvarník potrebuje. A je to aj úžasné memento pre budúcich výtvarníkov. Nestačí robiť, treba si svoje meno aj budovať. Maľovanie je druhoradé,“ ironicky poznamenal J. Hegyesy. Dúfa však, že Východoslovenská galéria alebo súčasní kunsthistorici „objavia“ dielo tohto umelca a aspoň posmrtne mu splatia to, čo mu výtvarná obec dlhuje.

Mám na čo spomínať

Sám si napriek všetkému na Schnitzera uchováva pekné spomienky: „Zažil som v živote všelijaké veci, ktoré ma utvrdili v tom, že človeku stačí, ak si poskladá život z malých radostí. Tie veľké sa často ukážu falošné. Ostali mi spomienky na to, ako sme spolu existovali na internáte a v ateliéroch, ako som sa o ňom rozprával s jeho mamičkou a nesmierne ma tešia študentské práce, ktoré sme si vymenili. Mám od neho litografie, ktoré sú jednou z najťažších výtvarných grafických techník, a z prvého a druhého ročníka také kresby, ktoré niektorí výtvarníci neurobia do smrti.“

TEODOR SCHNITZER (1933 ­ 2003)

Slovenský ilustrátor a grafik Teodor Schnitzer sa narodil 26. novembra 1933 v Košiciach, kde aj absolvoval maďarské gymnázium. V rokoch 1953 -­ 1959 študoval v Bratislave na VŠVU grafiku v ateliéri Vincenta Hložníka. Od roku 1961 sa venoval typografii, grafickému dizajnu a ilustrácii, ku koncu života aj tvorbe šperkov a miniatúrnych autorských objektov. Medzi rokmi 1955 – 1977 vytvoril ilustrácie k takmer 120 knihám. V šesťdesiatych rokoch napríklad ilustroval kultové knihy Winnetou Karla Maya, Lovec jeleňov a Posledný Mohykán J. F. Coopera, Vlčiak Kazan L. Stevensona, ale aj knihy Veľký Gatsby od F. S. Fitzeralda, Robotníci mora od Victora Huga. Jeho špecifickým rukopisom je tzv. „nitroryt – škrabaná štetcokresba“, pri ktorom vlastnoručne vyrobenými nástrojmi doslova vyškrabával bielu stopu do nanesenej čiernej vrstvy. V 80. rokoch bojoval so závislosťou na alkohole a liekoch. Po dlhom liečebnom pobyte sa z nej dostal a do konca života ostal „čistý“, ale zabudnutý vydavateľmi aj kunsthistorikmi. Zomrel v Bratislave v septembri 2003.

Foto: archív TOTO! je galéria, archív jh, Zdeněk Smieško

Súvisiace články:

• Náš veľký dlh
• Mayovky ilustroval Košičan