Jediné štátne múzeum na Slovensku bolo v Košiciach

Dominantou Námestia Maratónu mieru je novorenesančná budova, v ktorej sídli Východoslovenské múzeum. Postavili ju v priebehu štyroch rokov (1898 – 1902). 

Čo tomu však predchádzalo?

Návrh založiť v meste múzeum pre verejnosť vyslovil v auguste 1846 na konferencii uhorských lekárov a prírodovedcov v Košiciach zakladateľ vedeckej disciplíny dejiny umenia v Uhorsku, košický rodák Imrich Henszlman. 

K tejto myšlienke sa neskôr vrátili bratia Vojtech a František Klimkovicsovci a spolu s Viktorom Myskovszkym založili 28. januára 1872 Hornouhorský muzeálny spolok. Už v koncom roku 1873 mal 212 členov a o rok neskôr vlastnil 14-tisíc (!!!) zbierkových predmetov. Počet exponátov a ich nárast vyvolal potrebu samostatnej účelovej budovy. Magistrát mesta ponúkol na stavbu zdarma pozemok na vtedajšom Námestí Františka Jozefa…

Aj dnes vám ponúkame časom vyblednuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov. Navyše, rovnaké budovy, ulice, parky si môžete porovnať s ich súčasným stavom. 
Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. 

V roku 1892 mesto založilo základinu na stavbu budovy múzea. Spočiatku prichádzal do úvahy projekt člena výboru muzeálneho spolku, profesora kreslenia na reálke Viktora Myskovszkého z roku 1889, ale v januári 1895 vybrala komisia definitívne projekt bratov Arpáda a Gejzu Jakabovcov. Ich stavebná firma spolu so staviteľom Michalom Répászkym začala objekt stavať v máji 1898, na jeseň toho istého roku bola už hrubá stavba hotová. Budovu skolaudovali v roku 1902 a prvú múzejnú expozíciu sprístupnili 21. júna 1903.

Objekt charakterizujú tri symetrické, bohato členené rizality na poschodí s tympanónom a erbom mesta Košice, ktorý strážia dve ležiace mužské postavy. V nikách bočných rizalitov sú plastiky z roku 1901, ktoré stvárňujú starogréckeho boha obchodu Herma a starorímskeho boha ohňa a remesiel Vulkána.

Pohľadnica z roku 1907 zachytáva aj murovaný plot s kovaným mrežovaním a vstupnou bránou, ktorý zo strany námestia odstránili v roku 1959. Z troch radov vysadených líp sa do dneška zachovalo 5 stromov. V strede fasády je dodnes maďarský nápis: „Épitészet – Szobrászat – Festészet – Régészet“ (Architektúra – Sochárstvo – Maliarstvo – Archeológia), ktorý charakterizuje pôvodné zameranie múzea.

V januári 1919 bol za správcu múzea vymenovaný český spravodajský dôstojník, vzdelaním právnik, Josef Polák (1886 – 1945). Pod jeho vedením, už ako Východoslovenské múzeum, bolo jediným štátnym múzeom na Slovensku.

Múzeum sa zameralo hlavne na dejiny umenia a umeleckého priemyslu. Na jeho pôde pôsobila v rokoch 1921–1928 verejná kresliarska a grafická škola akademického maliara Eugena Króna (1882 – 1974), ktorá sa veľkou mierou zaslúžila o rozvoj výtvarného umenia na východnom Slovensku. Po Viedenskej arbitráži už 4. novembra 1938 inventár múzea zaistila novoutvorená Maďarská národná rada, no aj tak sa riaditeľovi Josefovi Polákovi podarilo časť zbierok vyviezť do Slovenského národného múzea v Martine. 

Zbierková činnosť teraz už Hornouhorského Rákocziho múzea sa zamerala na získavanie pamiatok Rákócziho kultu, ale dôraz sa kládol aj na obnovu viacerých historických pamiatok mesta a ich sprístupňovanie na muzeálne účely (Urbanova veža, Miklušova väznica, Katova bašta). Po oslobodení Košíc bol vo februári 1945 Správnou komisiou mesta Košíc pre múzeum vymenovaný komisár, sociológ a pedagóg Alexander Hirner (1911 – 1987), ktorého hlavnou úlohou bolo zistiť stav zbierok a majetku, zabezpečiť navrátenie zbierok z Martina a biskupského sídla v obci Hejce v Maďarsku, kam boli vyvezené v rokoch 1943–1944 pred príchodom frontu. Po roku 1948 sa múzeum orientovalo viac na ľudovú remeselnú výrobu, ľudový nábytok, odev, poľnohospodárstvo, dejiny robotníckeho hnutia a upúšťalo sa od meštianskej kultúry, feudálnych, kapitalistických a cirkevných tém.
Zmeny v zameraní činnosti, skladbe expozícií a výstav priniesli až udalosti z novembra 1989.

(RED)
Foto: archí Jána Gašpara, Veronika Janušková