Zuzana Pacáková: Verím, že sa nám darí priblížiť umenie ľuďom

Zuzana Pacáková považuje súčasné umenie za vizuálne ťažšie pochopiteľné, zato otvorenejšie. Širokej verejnosti sa ho snaží priblížiť vďaka festivalu Biela noc. Posledné roky sa jej darilo na jednu noc naplniť ulice mesta ľuďmi, ktorí toto umenie mali záujem pochopiť. Porozprávali sme sa s umeleckou riaditeľkou festivalu Biela noc, ktorý sa v Košiciach už po siedmykrát uskutoční túto sobotu, 1. októbra.

Do Košíc ste Bielu noc priniesli z Paríža, kde má dlhú históriu a teší sa mimoriadnej obľube verejnosti. Dá sa košická Biela noc vôbec s tou parížskou porovnávať?

V inej mestskej mierke, ale určite áno. Atmosféra v obidvoch mestách je veľmi podobná. Na jednu noc sa mesto naplní zvedavými ľuďmi, ktorí prídu objavovať umenie a vidia svoje mesto inými očami. Festival v Paríži je oveľa väčší a rozprestiera sa na väčšom území. Jednotlivé inštalácie sú umiestnené aj v mestských štvrtiach, takže väčšinou každý navštívi najmä svoju štvrť. Mnohí umelci, ktorí sa zúčastnili na Bielej noci v Paríži aj v Košiciach, si pochvaľovali u nás práve tú komornejšiu, kompaktnejšiu atmosféru. Vzdialenosti sú tu menšie, Tým pádom si festival vieme viac užiť.

V sobotu sa uskutoční už 7. ročník festivalu. Ako by ste zhodnotili jeho doterajší vývoj od úplných začiatkov až po dnes?

Prvý ročník bol veľmi euforický. Nikto poriadne nevedel, čo nás čaká. Podieľali sa na ňom iba lokálni umelci. Bolo to oveľa skromnejšie a menšie. Festival sa postupne vyvíja, čo sa týka kvality aj medzinárodného renomé. Za posledné tri roky o nás písalo veľmi veľa zahraničných médií, za čo sme samozrejme vďační. Eviduje nás už aj zahraničná odborná verejnosť. Mali sme ale, samozrejme, aj veľa krízových momentov, keď sme zvažovali, či sa vôbec náš festival dokáže v Košiciach udržať. Celý projekt vznikol vďaka projektu Európskeho hlavného mesta kultúry. V tom období bol takmer výlučne financovaný z grantov, ktoré boli naozaj štedré. Neskôr sme však pocítili finančné problémy. Máme stálych partnerov, no naše rozpočty sa každým rokom znižujú. Je to každoročný boj.

Už šesť krát sa Bielej noci podarilo naplniť bohatý program aj ulice Košíc zvedavými návštevníkmi.

Biela noc minulý rok po prvýkrát zavítala aj do hlavného mesta. Ako vás prijali Bratislavčania?

Boli sme prekvapení, že prišlo naozaj neuveriteľne veľa ľudí a dali nám množstvo pozitívnych ohlasov. Osobne som mala pocit, že ľudia v Bratislave sú viac zvyknutí dať aj pozitívnu spätnú väzbu. Ak sa náš festival páči v Košiciach, málokedy to dajú návštevníci najavo. Väčšinou nám napíšu kritiku alebo výčitky. Iná je, samozrejme, konštruktívna kritika. Za tú sme vďační. V Košiciach sa nám však nedostalo toľko pozitívnych recenzií či úsudkov. V Bratislave ich bolo pomerne viac. To nás, prirodzene, dosť povzbudilo.

Hlavnou myšlienkou festivalu Biela noc je spájať súčasné umenie a širokú verejnosť. Darí sa v Košiciach túto ideu napĺňať?

Myslím si, že áno. Keď sa prejdem večer mestom, tak je zvyčajne plné zvedavých ľudí. Keď sa to stane raz, môže to byť náhoda. Keď sa to už ale stane po šiestykrát, zrejme to je dôkaz, že ľuďom sa to, čo robíme, páči. Majú radi spojenie nočnej prechádzky a umenia. Verím, že sa nám darí približovať umenie k ľuďom a že následne s menšími predsudkami navštívia aj počas roka rôzne výstavy v meste. Pred desiatimi rokmi ľudia neboli zvyknutí za kultúrou chodiť. Verím, že dnes už takýto strach nemajú.

Laická verejnosť má občas názor, že súčasné umenie je príliš jednoduché, priamočiare, surové. Ako sa im dá moderné umenie vysvetliť tak, aby ho lepšie pochopili?

Je to ťažké a snaží sa o to veľmi veľa ľudí na celom svete. Dôležitý je podľa mňa správny výber a vhodná interpretácia. Ľudia by si najprv mali preštudovať, kam idú a vybrať si to, čo ich zaujíma. Aj v divadle a kine si vyberáme, čo navštívime. Pri výstavách sa to niekedy neudeje a ľudia sú potom sklamaní, pretože mali iné očakávania. V minulosti sme videli obraz a hneď sme rozpoznali, čo je na ňom. Nebolo potrebné žiadne vysvetlenie. Krajinky, portréty, zátišia… Dnes je umenie vizuálne ťažšie prístupné a rôznorodejšie. Každý umelec má svoj vizuálny jazyk, ktorý je možno nie vždy na prvý pohľad pochopiteľný. Na druhej strane si však myslím, že je omnoho otvorenejšie. Vždy je možné nájsť si spôsob, ako dané dielo pochopiť. Môžete ísť na komentovanú výstavu, porozprávať sa s kurátorom či priamo s umelcom na výstave. Treba však vynaložiť určitú snahu a byť otvorený. Umenie je zároveň voľne interpretovateľné. Nemá jeden odkaz. Každý si v ňom môže nájsť to svoje.

Zuzana Pacáková sa po siedmich rokoch vrátila z Paríža do rodných Košíc. Cíti sa tu užitočnejšie.

Aký je váš názor na súčasné slovenské umenie?

Myslím si, že na Slovensku máme veľa kvalitných umelcov. Slabinou sú však fi nancie. Umelci u nás nemajú dostatočné podmienky na to, aby mohli tvoriť. Častokrát sa musia živiť niečím úplne iným, aby potom po večeroch alebo počas víkendov mohli pracovať na nových dielach. Byť umelcom na Slovensku je naozaj fuška. Tým čiastočne trpí aj kvalita, pretože umelci nemajú také možnosti, aké sú na západe.

Aj vy ste sa po siedmich rokoch vrátili z Paríža naspäť do rodných Košíc. Neľutujete svoje rozhodnutie?

Vôbec nie. Slovensko a Košice mám veľmi rada. V Paríži som jednoducho mala pocit, že doma môžem byť oveľa užitočnejšia. Videla som väčší význam v tom, aby som budovala niečo doma. Je oveľa zaujímavejšie veci vytvárať a rozvíjať. Aj z toho dôvodu by sa malo veľa ľudí vrátiť na Slovensko alebo tu jednoducho vydržať a neodísť. Keby každý vymyslel, doniesol, zmenil či urobil aspoň jednu malú, dobrú vec, posunuli by sme sa o veľký kus vpred.

Súčasné umenie je podľa Pacákovej ťažšie vizuálne pochopiteľné, zato je však otvorenejšie.

Aj tohtoročný program Bielej noci je veľmi bohatý. Ako sa v ňom môže bežný návštevník čo najjednoduchšie zorientovať?

Každý rok odporúčame najmä headlinerov, ktorí sú na mape aj v programe vyznačení hviezdičkou. Je to však veľmi individuálne. Každý má rád niečo iné. Snažíme sa, aby si v programe našiel každý to svoje. Či už podľa žánru, priestorov alebo umelcov, o ktorých si môžu diváci prečítať viac na našej stránke alebo v mobilnej aplikácii, ktorá sa spustí pár dní pred festivalom. Taktiež budeme mať na mape odporúčané trasy, a to pre rodiny s deťmi, pre mladých, ktorí sa chcú zabaviť, a pre odbornejšiu verejnosť.

Ktorých interpretov by si návštevníci rozhodne nemali nechať ujsť?

V Kasárňach Kulturpark sme pripravili veľmi zaujímavú výstavu talianskej umelkyne Esther Stocker či Francúza Guilamme Marmina. Osobne sa veľmi teším na Vincenta Leroya, ktorý zavíta do Kunsthalle.V mestskom parku a na Dominikánskom námestí sa bude prezentovať top digitálny umelec z Kanady, Maotik. Predstavia sa aj švajčiarski architekti Sabina Lang a Daniel Baumann, na ktorých som čakala tri roky. Z košických interpretov spomeniem napríklad Braňa Bernára, Petra Vrábeľa alebo Roba Farkaša.

Foto: archiv zp, Veronika Janušková
Video: jk