Miro Žbirka: Dúfam, že som stále normálny chalan
Na pódiá sa spolu postavia po desiatkach rokov. Výrazné osobnosti slovenskej hudby Mariku Gombitovú a Mira Žbirku uvidí v rámci turné Road to Abbey Road po Prahe, Ostrave a Bratislave aj košické publikum. Čo je dôležité v jeho hudobnom živote, ako sa udržiava nad hladinou, čo ho stále inšpiruje – na to sme sa spýtali mužskej časti legendárneho dua, ktorú kamaráti neoslovia inak ako „Meky“.
Ste predstaviteľom veľmi silnej generácie slovenských muzikantov. Modus, Elán, Limit, Colegium Musicum, to všetko vznikalo v približne rovnakom období. Aký je podľa vás dôvod, že práve v druhej polovici 60. rokov sa v Bratislave tak zadarilo kvalitnej populárnej hudbe?
Každé obdobie má svojich základných predstaviteľov a vznik týchto kapiel súvisí s celkovou atmosférou 60. rokov, keď nás veľmi silne inšpirovali kapely ako Beatles alebo Rolling Stones. Za seba môžem povedať, že ma viedla idea písať vlastné piesne, ktorou som vlastne posadnutý doteraz.
Keď vás v roku 1980 Janko Lehotský spolu s Dušanom Hájkom a Lacom Lučeničom „vyhodil“ z Modusu, naštartoval veľmi úspešnú etapu vašej kariéry. Aké boli podľa vás dôvody, že sa vtedy tak rozhodol?
Myslím, že sme mu do toho s Lacim už veľa kecali a on chcel mať kapelu podľa svojich predstáv, čo bolo legitímne. Vtedy som si nevedel predstaviť sólovú kariéru a bol som k nej vlastne donútený, za čo Jankovi ďakujem a zostali sme kamaráti dodnes.
Úspešnú kariéru sprevádzajú vždy aj negatívne prejavy popularity – strata súkromia, odtrhnutie od reálneho života, dotieraví fanúšikovia. Viacerým sa to zvládnuť nepodarilo, podľahli alkoholu alebo drogám. Vy však vyzeráte aj po desiatkach rokov na výslní úplne v pohode. Aký je váš recept na to, aby vám sláva neprerástla cez hlavu?
Aj keď nie som vždy v pohode, snažím sa to zvládnuť a nikoho so svojimi náladami neotravovať. Najskôr nájdete moje depky v niektorých pesničkách, kde som sa z nich „vypísal“. Snažím sa a dúfam, že som stále normálny chalan.
Existuje veľmi veľa vašich songov, ktoré doslova zľudoveli. Podarilo sa to už pri prvom albume Doktor sen. Ktoré z vlastných pesničiek sú vám najbližšie – chytľavé hity, napríklad Ako obrázok, alebo zádumčivejšie veci, medzi ktoré patrí Mesto spí či 22 dní?
Mám rád napríklad Baladu o poľných vtákoch, ale aj Mesto spí je môj favorit. Tam sa presne odzrkadľujú moje pocity nad ránom, keď som nebol práve v pohode… A keď pesnička Ako obrázok pretrvá 30 rokov, už na nej hádam niečo bude…
Foto: Tomas Martinek
Nie je veľa umelcov, ktorí by boli schopní postaviť sa s jednou akustickou gitarou pred obecenstvo a zaujať ho hneď a na dlhé desiatky minút. U vás je to samozrejmosť. Kde sú podľa vás korene takejto schopnosti?
Nie som ani bohvieaký tanečník, takže od teenagerských rokov som chcel urobiť dojem na dievčatá s gitarou v ruke. To mi tak trocha zostalo. Výbornú školu som dostal vo Švajčiarsku, kde som hrával v baroch päť, šesť hodín každý večer. Keď mám teraz dve hodiny koncert, je to pre mňa oveľa ľahšie.
Máte svoj obľúbený nástroj? Ktorý to je?
Asi najviac používam akustickú gitaru Gibson s elektrickým snímačom. Fender Telecaster mám tiež rád, ale vždy mi ho niekto uchmatol z ruky. Mám aj jednu obľúbenú lennonovskú gitaru, ktorú som dostal do daru.
Už v začiatkoch Modusu, keď obecenstvo ešte príliš nežiadalo pôvodnú hudbu, ste boli zabávačom, ktorý vedel ľudí na koncertoch zaujať aj rozprávaním. Mám pocit, že vám pomáhal aj osobitý anglický humor, ktorý ste zdedili po anglických predkoch z matkinej strany...
Určite, lenže – ani som si to neuvedomoval. Mal som tréning od mojich starších bratov. U nás doma sa stále žartovalo a podpichovalo, ale s láskou, nie zle, ako to niekedy vídam teraz v rôznych show, kde uraziť niekoho je veľká zábava. Ja sa však na tom nesmejem…
Máte na konte 13 pôvodných albumov, ďalšie kompilačné alebo detské albumy, účinkovanie v muzikáli a nespočetné množstvo koncertov. Čo vás poháňa do ďalšej tvorby? Kde beriete po toľkých rokoch inšpiráciu?
Aby som pravdu povedal – neviem. Ale stále, keď si sadnem ku klavíru alebo hrám na gitare, naraz sa vynorí melódia, ako keby odniekadiaľ priletela a ja si ju musím nahrať. Keď pieseň prejde sitom záverečného výberu, chcem ju nahrať a následne počuť z rádia. Stále prekonávam bariéru nedôvery k novej skladbe, čo dokumentuje hláška jedného hudobného redaktora. Keď som priniesol 22 dní, povedal: Miro, dobré, ale už to nie je Biely kvet… Ale nikdy ma to neodradilo a snažil som sa ďalej.
Stále aktuálnou otázkou v hudobníckych kruhoch na Slovensku sú povinné kvóty slovenských pesničiek v rádiách. Sú podľa vás, ako človeka z branže, tieto kvóty opodstatnené? Nezníži sa tým kvalita vysielanej hudby?
Ideálne by bolo, keby sa piesne slovenských autorov vo vysielaní rádií objavovali v primeranom množstve prirodzene. Napriek diskusiám o kvalite, keď to porovnám so situáciou napríklad v Českej republike, zdá sa, že tých 10 percent bolo predsa len málo.
Počas svojej kariéry ste získali viaceré ocenenia. Absolvovali ste nahrávanie v legendárnom štúdiu Abbey Road, kde nahrávali aj vaše vzory The Beatles, máte za sebou koncerty so symfonickým orchestrom, moderovali ste pesničkovú televíznu reláciu, v začiatkoch kariéry ste hrali a spievali aj vo veľkých big bandoch. Máte ešte nejakú métu, ktorú by ste chceli dosiahnuť?
Mojou métou je a vždy bolo napísať pieseň, ktorú budú ľudia poznať, ideálne aj o 20 rokov. Niektorým skladbám sa to už podarilo a ja sa o to neprestanem snažiť aj ďalej.
Pokladáte sa skôr za speváka, skladateľa, textára či gitaristu? Ako ste sa cítili v úlohe televízneho moderátora?
Pokladám sa za hudobníka a speváka, ktorý si občas niečo otextuje. Moderovanie bolo také príjemné odskočenie do iných vôd. Bolo to vtedy pre mňa úplne nové a lákavé, ale po čase som zistil, že mi to uberá energiu, ktorú potrebujem na tvorivé veci. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy niečo moderoval.
Hudba sa od čias, keď ste začínali, veľmi zmenila. Väčší dôraz sa presunul na elektronické zvuky, sample, pomaly chýbajú tradičné gitarové riffy, melodické vyhrávky medzi motívmi či gitarové sóla. Aký je váš názor na smerovanie súčasnej populárnej hudby?
Elektronické zvuky sme s Lacim Lučeničom používali už v 80. rokoch na albume Nemoderný chalan, takže ma teraz nemôže nič prekvapiť. Ja rád sledujem súčasnú tvorbu a patrí k mojim rituálom ráno si prejsť americké a britské rebríčky a vybrať si, čo ma zaujíma. Vždy sa niečo objaví – napríklad James Bay alebo Twenty One Pilots a podobne.
Čo pre vás znamená skutočnosť, že Marika Gombitová súhlasila s účinkovaním na vašich štyroch veľkých koncertoch?
Je to pre mňa sviatok, veľmi sa teším, že ju oslovila idea Road To Abbey Road koncertov a tiež, že je vo skvelej forme a má chuť spievať. Budú to reprezentatívne koncerty. Toto turné zakončíme práve v Košiciach, takže si môžeme dovoliť to u vás poriadne osláviť.
Foto: Dávid Gore, agentúra Comunique
Odporúčané články
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.