Zlatý gól železiarov dal v Prahe na Sparte v predĺžení Ján Vodila

Ste zvedaví, ako dnes vyzerajú košickí hokejoví majstri spred tridsiatich rokov? V nedeľu o 16.45 pred stretnutím Tipsport ligy Košice – Zvolen budete môcť aplaudovať federálnym šampiónom z roku 1988. Mužstvo VSŽ vtedy vo finále porazilo pražskú Spartu na jej ľade. Košický klub si tieto chvíle pripomenie.

Dnes 57-ročný Ján Vodila vtedy nastupoval v jednom útoku s Igorom Libom. A tento center mal aj parádny nos na góly. V štyroch finálových zápasoch proti pražskej Sparte strelil štyri góly. Vodila dal aj v predĺžení na pražskom ľade zlatý gól, ktorý rozhodol o majstrovi Československa. 

„Naša posledná akcia v sezóne sa začala Gudasovou stratou puku. Ten sa dostal k Libovi, ja som bol v tej chvíli na úrovni bránkovej čiary po ľavej ruke brankára Šindela. Igor naznačil strelu a nezištne mi na bránkovú čiaru prihral tak, ako to on vedel. Z ostrého uhla som dostal puk do bránky. Bola to bodka za finálovou sériou. A mohli sa začať oslavy,“ spomína ostrostrelec, ktorý sa aj po tridsiatich rokoch rád vracia k pamätným okamihom košického hokeja. Je rád, že s bývalými spoluhráčmi sa v nedeľu stretne pri spomienkovej akcii. Podľa výkonného manažéra HC Vojtecha Pettyho si klub výročie uctí aj špeciálnym bulletinom. Košice nastúpia v retro dresoch, ktoré pôjdu po zápase so Zvolenom do dražby.

S Libom hrali naslepo

Prešovský rodák, ktorý počas sezóny 1987/88 nazbieral v 37 zápasoch 44 kanadských bodov (19 gólov a 25 asistencií) a po Libovi (58 bodov) bol druhým najproduktívnejším hráčom VSŽ, mal v tom čase úspešné obdobie. Zvlášť s Igorom Libom si na ľade dokonale rozumeli. Nachádzali sa doslova naslepo.
„S Igorom sme sa stretli v Prešove, kde sme začínali už v žiackych kategóriách. Rozumeli sme si. Isteže, hráči si musia sadnúť, ale je to aj o tom, ako vedia čítať a precítiť hru. Dôležité je vedieť, kedy a kam prihrať, no a dokázať ten puk aj spracovať a následne šikovne zakončiť. S Igorom sme s týmto problém nemali. Už som predvídal, čo spraví, kde ho hľadať. Jedna vec je istá, kedysi boli hráči viac kreatívni ako dnes. Súčasný hokej je o systéme, mne však chýba väčšia hravosť, tvorivosť.“

Mužstvo bolo pokope pár rokov

Košičania vtedy vsádzali na zohratosť, všetkým členom tímu bilo srdce za oranžovo-čierne farby. 

„Časy boli iné, súčasná migrácia hokejistov je s minulosťou neporovnateľná. Hráči najčastejšie odchádzali na dvojročnú vojenskú službu, tak ako ja do jihlavskej Dukly, kde som získal svoj prvý titul. Ale odísť do zahraničia sme nemohli. My sme sa v košickej šatni poznali veľmi dobre. Vedeli sme už, kto a ako reaguje v rôznych situáciách. Pokope sme boli pár rokov, teda aspoň dve päťky. Iste, v mužstve došlo aj k nejakým zmenám, ale nie výrazným. Aj preto sa v tom období držali Košice na špici a získavali cenné kovy.“

Na Sparte vyhrali oba zápasy

Železiari vyhrali v roku 1986 prvé federálne zlato, keď doma zdolali Jihlavu. O dva roky neskôr nastúpili proti Sparte, ktorú v Československu vnímali ako vládne mužstvo. Uspieť v dvoch finálových zápasoch v Prahe, ktoré Košičania vyhrali 6:3 a 6:5 po predĺžení, vtedy hokejová verejnosť vnímala ako rozprávkový príbeh východniarov. Séria sa skončila 3:1.

„Ja som na Sparte ešte pred vojenčinou pôsobil, takže pre mňa to boli o to zvláštnejšie zápasy. A o to viac ma aj zisk titulu hrial. Do Prahy som vtedy išiel ako 17-ročný, hráčsky káder sa medzitým obmenil, ale prostredie som dôverne poznal. Takže to pre mňa bola dosť emotívna séria. Emócie opantali Košice a východ, fandilo nám celé Slovensko. Veď vo federálnej lige boli roky len Košice a Slovan, až potom sa pridali Trenčín a nakoniec Poprad. Presadiť sa v Československu bolo veľmi ťažké. My sme to však dokázali.“