Spomienka na sochára Petra Sceranku

Košice dostali začiatkom 80. rokov do vienka dvoch významných výtvarníkov, ktorých narodenie sa datuje rokom 1955. Boli to maliar Michal Čičvák a sochár Peter Sceranka.

Kým nedožité šesťdesiatiny M. Čičváka si v máji tohto roku pripomenulo Múzeum V. Löfflera skvelou výstavou, nedožité jubileum sochára Petra Sceranku ostalo vo virvare košického výtvarného života nepovšimnuté.

Odchod bez rozlúčky

Osud síce Petra Sceranku bohato požehnal nadaním, no nedoprial mu, aby ho rozvinul na tom najvyššom stupni a zavŕšil svoje umelecké poslanie vrchovato podľa vlastných predstáv. Tento talentovaný sochár navždy odišiel na prahu umeleckého rozkvetu vo veku 43 rokov.

Len čo ukončil bratislavské štúdiá sochárstva roku 1981, vrátil sa do rodných Košíc. O veľmi krátky čas sa vymanil spod zaväzujúceho i zväzujúceho Kulichovho akademizmu.

Ako jeden z mála sochárov svojej generácie citlivo reagoval na vtedajšie dianie vôkol seba. Pozornosť dôrazne a cieľavedome upieral na svoje poslanie. Máločo ho zaujímali malichernosti košického umeleckého života. O to hlbšie a prenikavejšie sa ponáral do svojho vnútra.

Bez lacných efektov

Vôľa do práce, to bola jeho sila. Vysoko si cenil čas. Aj preto sa nerád nechal vyrušovať vo svojom ateliéri.

Svoj myšlienkový a tvorivý koncept zameral na hlbšie otázky filozofickej i psychologickej podstaty sochy či sochárstva a umenia vôbec. Scerankovým meradlom čistoty a jasnosti odpovede sa stala – pravda. Konštanta, ktorá mu nedovoľovala ohurovať lacnými výtvarnými efektmi. Len tak sa mohli stať určujúcim mottom jeho prvej výstavnej prezentácie roku 1988 slová nemeckého teoretika umenia G. E. Lessinga: „Usilovať o pravdu je cennejšie, drahšie, než držať ju.“

Barcelónske víťazstvo

Nasledujúce, posledné desaťročie v živote Petra Sceranku ukázalo, že bol všestranne komponovaným výtvarníkom.

Okrem komornej a monumentálnej sochárskej tvorby sa venoval maliarskym kombinovaným technikám, koláži i kresbe. Práve v tomto médiu dosiahol medzinárodné renomé ako víťaz súťaže v kategórii kresby na 10. bienále umenia pri príležitosti olympiády v Barcelone.

Pocta Štefánikovi

No zapísal sa aj do povedomia Košičanov zostrojením známej zvonkohry na Hlavnej ulici. A je tu ešte jedna, nie nepatrná, ani zanedbateľná „maličkosť“, ktorá k Scerankovi patrí – pomník M. R. Štefánika. Je hotový. Stačilo by ho odliať do bronzu a určiť mu dôstojné miesto. Základný kameň novej sochy M. R. Štefánika, na ktorom sa dnes vyníma Račkova socha anjela s erbom nášho mesta, bol položený roku 1998, pol roka pred Scerankovým odchodom do večnosti. Doteraz posledným termínom inštalácie sochy malo byť podľa vyjadrenia magistrátu leto 2010. Stihneme to aspoň do Štefánikovej storočnice?

Anonymná zvonkohra

Na Hlavnej ulici zaznieva od roku 1997 každú hodinu pri prechádzke či posedení Košičanov zvonkohra. Jej repertoár obsahuje bezmála 100 melódií, ktoré transkriboval hudobník Norbert Bodnár. Citlivé zariadenie 22 zvonov, symoblizujúcich rovnaký počet mestských častí, zostrojil majster Sceranka. No kto dnes o tom vie? Originálne dielo, čo blízučko Urbanovej veže neodmysliteľne dotvára svojimi melódiami atmosféru metropoly východu, zaslúžilo by si zmienku vo forme skromnej ceduľky, kto a kedy sa oň pričinil. Ak už nie z úcty k autorovi, tak aspoň, aby sa nezabudlo.

Tibor Kočík 

Foto: