Janko Kuric: “Stále som rovnako sprostý, rovnako naivný.”

Skupinu, ktorá vystúpila v piatok v košickom Kulturparku, netreba čitateľom veľmi predstavovať.
Veď muzikanti okolo vždy usmievavého a dobrú náladu rozdávajúceho speváka Janka Kurica sú na slovenskej hudobnej scéne už takmer tridsať rokov. Líder skupiny Vidiek sa pred koncertom porozprával s košice:dnes.

S bubeníkom Oňom Tomčalom ste ešte pred Vidiekom hrali začiatkom osemdesiatych rokov v kapele Ventil RG. Tušili ste vtedy, že to takto dlho spolu potiahnete?
Presne si pamätám, že keď sme zakladali Ventil RG, rozprávali sme sa, ako to bude, keď budeme mať päťdesiat rokov. Vtedy som ani nechcel veriť, že sa dožijem päťdesiatky. Alternatíva, že nielen, že sa dožijeme, ale ešte aj budeme spolu hrať, sa mi zdala veľmi nepravdepodobná. Môj kamarát, Milan Tomčala, ktorý už nie je medzi nami a s ktorým sme v kapele Ventil RG začínali, tomu zrejme veril. Ja nie, a žijem.

V súčasnosti s vami hrá na basgitaru Martin Klačanský, ktorý je však od skupiny Vidiek len o rok starší…

To je tak. Za starého Ríma, pred takými 2200 rokmi, staré Rimanky nosili so sebou malú opičku, a veľa ľudí ani nevie prečo. Bolo to preto, aby zvýraznili svoju krásu oproti tej opici. No a my máme zase mladého chalana, nie, aby sme zvýraznili svoju starobu, ale aby sme tak trochu znížili náš vekový priemer…

Ako sa za ten čas zmenil „vidiecky pankáč“ z Rovinky pri Bratislave?
Asi som pribral dosť veľa kíl, ale stále som rovnako sprostý, rovnako naivný, rovnako si nedám poradiť, takže si myslím, že som stále rovnaký. Ale to platí len dovtedy, kým sa pozriem do zrkadla alebo počujem z nahrávky. V hudbe aj v živote sa riadim tým, že sa treba pozerať dopredu, a nie do spätného zrkadla.

Publikum ste dlhé roky zabávali charakteristickým imidžom v bielej košeli a s prikrátkymi nohavicami, dnes však už vystupujete civilnejšie…

Gate sa mi zodrali, tie si už teraz šporujem do rakvy. Škoda by bolo, keby som ich zodral úplne, také už nie je nikde dostať. Nesmú sa ani prať, takže ich mám opreté o stenu za skriňou. Je to taká relikvia… Od začiatku sme vedeli, že nestačí len hrať a spievať, mať program, ale treba zaujať aj tým, ako umelec vyzerá na pódiu. Vtedy sme nevedeli, že sa to volá imidž. O tom nám povedal až Meky Žbirka, keď nás prvýkrát videl.

Niektorí vás na internete kritizovali, že sa hráte na vidiečana, pričom fajčíte cigary, chodíte na recepcie…

Čo by som nechodil?! Vidiečan, keď ho pozvú niekam sa dobre najesť, napiť, vari by nešiel?! Veď práve to je ten vidiecky štýl. Ja už vekom nepijem toľko alkoholu a neviem šľukovať cigaretle. Nejak si musím humpľovať svoje zdravie, tak aspoň takto…

Na vašom poslednom albume Vidiek s oblohou máte až 65 hostí. Bol to od začiatku zámer spraviť takýto projekt?

Vôbec nie. Celé to vznikalo veľmi pomaly. Začali sme ešte pred ôsmimi rokmi. Hostia sa postupne pridávali, striedali. Snažili sme sa to všelijak vylepšovať, prerábať, ale stojí to zato. Nakoniec sme sa dokopali k dokončeniu až vtedy, keď náš gitarista Rišo Jajcay zahlásil , že vtedy a vtedy to vydávame, tak to musí byť hotové.

Platňu vám gastronomicky krstili šéfkuchári Jaroslav Židek a Marcel Ihnačák. Špičkoví kuchári však nemajú veľmi radi na tanieri oblohu…

To je pravda, už ani nevedia, čo to je. Samozrejme, vedeli, že si z toho robíme srandu, takže s tým nemali problém. Názov nemá vôbec gastronomický význam, vždy tvrdíme, že kto nám verí, tomu ušla pointa.
Na albume je aj coververzia notoricky známej Na čo pôjdem domov. Prečo ste sa rozhodli nahrať práve túto pesničku? 

Myslím si, že muzikanti musia aj trochu provokovať. Samozrejme, je to odrhovačka, je to prefláknuté. Ale práve preto. Muzika má byt trošku provokatívna, nemá uspávať. A nielen v notičkách či textoch, ale aj v nápade môže byť provokácia.

Na vašom debutovom albume je ako posledná pesnička K šťastiu nám už nič nechýba. Platí to aj dnes?

Samozrejme, platí to aj dnes po voľbách, platilo to aj za socializmu. Je to pekná pesnička, ktorá sa hodí aj na svadbu, aj na pohreb. Podľa toho, ako to človek ironicky alebo veselo vníma. Ja som ju zaspieval aj kamarátovi na pohrebe a
sadla tam ako riť na šerbeľ.

Peter Šafránek
Foto: TASR