Majkin splnený sen – vo Fínsku učí hru na husliach

Mladá Košičanka Mária Vojtovičová pred štyrmi rokmi vymenila Slovensko za krajinu tisícich jazier. Dostala ponuku, ktorá sa neodmieta – študovať hru na husliach vo Fínsku. Dnes ju nielen vyučuje, ale je aj členkou fínskych orchestrov.

Majka sa husliam začala venovať ako desaťročná, čo je medzi profesionálnymi hudobníkmi na začiatok kariéry dosť vysoký vek. Jej talent a láska k hudbe však bola natoľko veľká, že ju to neodradilo a rozhodla sa splniť si svoj sen. Stať sa huslistkou. 

Štúdium v Helsinkách

Po skončení konzervatória v Košiciach svoju budúcnosť na Slovensku nevidela. Majku vždy lákalo cestovanie a možnosť študovať hudbu a hru na husliach v zahraničí si nemohla nechať ujsť. Aj keď ju to vždy lákalo do teplejších oblastí, vedela, že severská krajina bude pre ňu najlepšou voľbou. Vzdelávací systém vo Fínsku patrí totiž k najlepším na svete. „Za mojím terajším profesorom na Univerzitu aplikovaných vied v Helsinkách (Metropolia Ammattikorkeakoulu), kde teraz študujem, ma poslal učiteľ z konzervatória. Pred viacerými rokmi boli spolužiakmi na vysokej škole v hlavnom meste Bulharska, Sofii,“ vysvetľuje muzikantka. Momentálne dokončuje bakalársky stupeň v odbore hudobná pedagogika, hlavný nástroj husle. 

Tvrdé skúšky

Dostať sa na túto univerzitu nebolo vôbec jednoduché. Musela prejsť nielen talentovými skúškami, ktoré pozostávali z nacvičeného programu a improvizácie, ale aj z testu teórie a dejín hudby, ktoré musela robiť vo fínčine. „Je to nesmierne ťažký jazyk a aj po štyroch rokoch jeho učenia mám s ním problémy. V tom čase som sa naučila len základnú slovnú zásobu a verila som, že to postačí. Momentálne pracujem na záverečnej práci, ktorú píšem po fínsky. Musím však povedať, že každý tu perfektne ovláda ang­ličtinu, a to od škôlkarov až po dôchodcov. S jazykom a komunikáciou tu teda problém nie je. Myslím si však, že ak v tejto krajine človek žije, je otázkou slušnosti sa naučiť aspoň základy ich jazyka,“ dodáva. 

Našla hudobnú identitu

Majka bola s hudbou spätá už od detstva. Okrem hry na husliach sa venovala aj opernému spevu, sedem rokov hrala v košickom orchestri Musica Iuvenalis, neskôr ju zlákala viola, gitara a violončelo. Husle však ostali jej vášňou, o čom svedčí aj to, že je členkou poloprofesionálneho orchestra Ylioppilaskunnan Soittajat a symfonického orchestra Sibeliovej akadémie. 

Počas štúdia hrala aj s fínskym orchestrom Concordia a mala mnoho sólových vystúpení nielen v Helsinkách, ale aj v iných fínskych mestách. Okrem klasickej hudby sa začala vo veľkej miere venovať aj improvizácii. „Tá mi pomohla nielen s technickými problémami, ale aj nájsť svoju identitu v hudobníckom svete. Najradšej hrám slovanských autorov, modernú a arabskú hudbu a, samozrejme, vlastné kompozície,“ dodáva Košičanka.

Viac času, viac cvičenia

Popri štúdiu súkromne učí aj hru na husliach. „Ak sa človek vie dobre spropagovať, je to dobrá cesta k živobytiu. Medzi žiakmi som mala šesťročnú Thajčanku, osemročnú Rusku, Alžírčana, Indku a taktiež aj Fínov. V budúcnosti by som sa však v hudbe chcela uplatniť ešte viac, či už ako pedagóg alebo umelec,“ hovorí.

Uchytiť sa v umeleckom smere, a to nielen u nás, ale aj vo Fínsku, je veľmi náročné. „Je ťažké si nájsť miesto v orchestri alebo na škole. No aj napriek tomu, ak človek chce, dá sa všetko. Hra na husliach, to sú však neskutočné hodiny driny, niečo ako voľný čas pre hudobníkov neexistuje. Voľný čas znamená viac času na cvičenie,“ vysvetľuje košická huslistka.

Vo Fínsku je všetko okrem hôr

Fínsko je podľa Košičanky magická krajina, a aj keď si zo začiatku zvykala ťažko, objavila jej čaro. „V zime je tu bežne mínus 30 stupňov Celzia, tri hodiny svetla, do mora vstúpia iba poriadni odvážlivci, aj to len cez leto. Zbožňujem však letné biele noci, keď slnko zapadá len na hodinu a ja si idem nazbierať čerstvé čučoriedky do lesa pri dome aj o polnoci.“

Majka vraví, že vo Fínsku je všetko okrem hôr. „Nejaké tie kopce sa nájdu na severe krajiny, v Laponsku, ale Tatry to nie sú. Šíre polia, planiny, lesy, jazerá, more, len nie hory. Fíni sa však môžu pýšiť nespočetným množstvom národných parkov, krásnych ostrovov a jazier. Všetko je prístupné verejnosti a predovšetkým zadarmo,“ dodáva.

Aj napriek tomu, že košická huslistka v severskej krajine žije už štyri roky, stretáva sa najmä s cudzincami. „Fíni sú vo všeobecnosti veľmi uzavretí a hanbliví, ale zato sú veľmi čestní, úprimní, lojálni a ak ich oslovíte vy ako prvý, tak aj priateľskí. Podľa mňa sú Slováci oveľa viac závistlivejší,“ približuje mentalitu domorodcov.
Helsinky sú multikultúrne mesto s množstvom imigrantov z celého sveta. A konkurencia je tam obrovská. „Mne to však neprekáža, pretože človeka to núti k tomu, aby na sebe ešte viac pracoval.“ 

Na Slovensko sa nevráti

V poslednom čase Majka našla záľubu aj v ďalšom umeleckom smere. Spolu so svojím pakistanským priateľom Saadom sa začali venovať fotografovaniu, čo je ich spoločná vášeň. Majka vraví, že Fínsko je krajina neobmedzených možností. Človek sa tam môže stať kým chce a robiť čo len chce, a preto je možné, že raz sa stane nielen profesionálnou huslistkou, ale aj fotografkou. „Stačí na sebe poriadne makať,“ dodáva s úsmevom.

Odkedy žije vo Fínsku, snaží sa počas zimy utiecť do tepla, a tak nie je vylúčené, že raz zakotví práve v nejakej slnečnej krajine. „Na Slovensko sa vrátiť vôbec neplánujem, no na druhej strane ani vo Fínsku nechcem zostarnúť. Čas ukáže, kam sa poberiem ďalej.“

Foto: archív mv