Ako vyrástol „Biely dom“

Pred tridsiatimi rokmi, 25. januára 1985, uviedli na Terase do prevádzky budovu orgánov Komunistickej strany Slovenska, sídlo dnešného Magistrátu mesta Košice. Spoluautorom a vedúcim projektantom „bieleho domu“ je architekt Milan Motýľ. Pre košice:dnes si zaspomínal na časy, keď mamutia stavba vznikala.

Unikátna stavba

Ojedinelosť stavby spočívala v tom, že sme dostali úlohu postaviť spoločnú budovu pre stranícke orgány kraja, okresu a mesta, Dom politickej výchovy ale aj ďalšie požadované servisné pracoviská. Nič také dovtedy v Československu nebolo, každý orgán sídlil v samostatnej budove. Bol to prvý konglomerát vyššieho stupňa pre nezávislých užívateľov. Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť optimálny model verejnej združenej administratívnej budovy, ktorý nemal svojho času obdobu.

Súťaž a projekt

Autorský kolektív pod mojím vedením, ktorý vyhral architektonickú súťaž, tvorilo päť ľudí. Projektovú dokumentáciu pre realizáciu stavby zabezpečoval 1. ateliér Stavoprojektu Košice. Predmetom projektu bola budova a jej celé okolie s parkoviskami, nástupnými plochami, fontánou a verejnou zeleňou. Vlastná budova bola horizontálne rozložená tak, aby jednotlivé priznané funkčné celky nevytvorili vertikálnu dominantu, ale zapadli do urbanistického prostredia Terasy.

Pri slávnostnom odovzdávaní pásku prestrihol tajomník Ústredného výboru KSČ Vasiľ Biľak.

Výstavba

Vzhľadom na kvalitný projekt výstavba prebehla rekordným tempom bez závažných problémov. Napriek zvýšeným bezpečnostným opatreniam, stavba si vyžiadala jednu obeť na živote. Bol ňou mladý robotník, ktorý prišiel o život, keď žeriav prenášal balík lešenárskych trubiek. Uzol, ktorým boli zviazané povolil a trubky sa na neho rozsypali.

Kolaudácia

Na slávnostné odovzdanie stavby prišla na Stavoprojekt pozvánka. Bola adresovaná riaditeľovi podniku a predsedovi strany. Riaditeľ si ma pozval a chcel mi ju odovzdať, ako človeku, ktorý si to zaslúžil. Pretože nebola na moje meno, odmietol som ju prevziať. Na to mi riaidteľ povedal, že je moja a môžem si s ňou urobiť čo chcem. Tak skončila v koši. Slávnosť prebehla bez projektantov. Netušili sme však, že pozvánky boli evidované a mali sa vratiť ako doklad. Nakoniec sme mali čo robiť, aby sme vysvetlili, prečo sa tá naša „stratila“.

Čierna ovca

Napriek tomu, že ma všetci brali ako šéfprojektanta, žiadne ocenenie som za stavbu nedostal. Dnes som rád, ale vtedy mi to pripadalo trápne. Vedel som, že svojou priamočiarosťou som nebol príjemný, asi je to daň za moju prostorekosť. Satisfakciou pre mňa bolo niečo iné. Keď sa neskôr v Prahe a Bratislave pripravovali stavby straníckych centrál, poslali vybrané projektantské kolektívy k nám do Košíc, aby sa poučili, ako to treba robiť. Neskrývam, zdvihlo mi to sebavedomie.

Nadčasová budova

Táto budova je klasický príklad združenej verejnej administratívnej budovy, ktorá spája mnoho funkcií pod jednou strechou. Jej konferenčné sály s kapacitou 700 a 200 účastníkov boli navrhované pre mesto, ktoré bolo považované za metropolu východného Slovenska. Aj v dnešných podmienkach európskeho mesta kultúry je veľká sála spôsobilá vyhovieť demokratickými pravidlám účasti verejnosti na správe vecí verejných. To, že je poplatná tomu, čo sa vtedy technologicky nosilo, je zákonité. Pre výstavbu sme použili to, čo bolo v tom čase najlepšie. Je ale prirodzené, že po tridsiatich rokoch sa to dá kritizovať. Dnešné normy sú vo vzťahu k verejným budovám náročnejšie. Dovolím si ale tvrdiť, že nosná kostra tejto budovy unesie všetky revízie, ktoré si vyžadujú súčasné európske normy. Samozrejme, bude to niečo stáť.

Všetci zúčastnení hostia sa potom zišli v zasadačke budovy straníckych orgánov.

Stavebné prvky

Kamenné dlažby a chodištia v exteriéri sú zo žuly z Příbrami pri Prahe. Na fasáde je použitý slovenský travertín z Dreveníka. Príznačný názov dal budove biely obklad parapatných panelov z glazovaného hliníkového plechu. Pod nim je vzduchová medzera a prefabrikovaný keramický panel. Ak by sa zhodila biela maska, je možné budovu zatepliť podľa dnešných energetických štandardov. Výmena hliníkových okien podľa mňa nie je nevyhnutná. Riešením by bolo výmena amortizovaných gumových tesnení. Nároky na tepelnú izoláciu striech sú dnes trojnásobne vyššie, ale stačilo by dať na strechu dodatočnú vrstvu, bez porušenia jestvujúcej hydroizolácie.

Čo ma dnes mrzí

Sú to prestavby, ktoré sa v budove uskutočnili bez autorskej oponentúry. Bola opomenutá pri veľkých funkčných zmenách akými bolo vytvorenie pobočky pošty a medicínskeho centra. Vážnou vecou je polemické výtvarné dielo pred budovou. Pripomínam, že súčasťou pôvodného súťažného návrhu nebola socha Lenina, ale symbol veľkej iskry. Mala byť nadčasovým výrazom spoločenského pohybu. Ako artefakt bola primeraná monumentálnosti nástupného schodiska a nebola viazaná na žiadne ideologické symboly. Nedá mi nespomenúť, že tieto schody nie sú samoúčelné. Málokto vie, že pod schodami a zvýšeným nádvorím sa skrýva hospodársky a garážový dvor a ďalšie priestory pre zásobovanie, servis, ale aj únikové cesty.

Trpaslík v záhradke

To, čo dnes máme na podstavci pred budovou možno chcelo symbolizovať stred mesta, ale považujem to za nešťastne zvolený prvok. Opäť sa nikto nikoho nepýtal, či sa to tam hodí merítkom, výtvarne, ideovo. Pripomína mi to skôr trpaslíka v záhradke. Na fundament pomníka je možné dať akýkoľvek nadčasový symbol, poukazujúci na európsky rozmer nášho mesta. Toto „kocúrkovské trochárenie“ ho určite nepripomína a je to skôr hanba nášho mesta.

Biely dom, čierna diera

Hovoríme tomu biely dom, ale keď sa zotmie, je to čierna diera. Na stĺpoch verejného osvetlenia boli vyprojektované reflektory, ktoré mali v noci budovu nasvecovať. Budova radnice predsa musí byť vysvietená. Ak na to mesto nemá, turistom i návšteníkom mesta vysiela smutný signál. Verím, že aby sa to zmenilo, stačí málo.

Zdroj fotografií: Archív mesta Košice