Povesti o veži dómu

Oficiálna história nám nedáva odpovede na mnohé otázky. V záujme profesionality sa však musí pridŕžať faktov a hodnoverných prameňov. V takých prípadoch občas nájdeme akú-takú odpoveď aj v povestiach či legendách o dominante Košíc. 

Ak zoberieme do úvahy, že bez vetra sa ani lístok nepohne, bola by škoda nenechať sa ovanúť príbehmi, ktoré všeličo svojsky vysvetľujú.

Legenda o alkoholičke

Napríklad ten klasický, prečo je na južnej, Matejovej veži dómu chrlič dažďovej vody v podobe ženy, ktorá na nás pozerá zhora skleneným pohľadom. Vraj to je manželka hlavného staviteľa chrámu, ktorá bola vždy opitá, a tak sa ju tam rozhodol zvečniť v podobe chrliča, nech každý vidí, akú on má doma Xantipu. Nuž a všimnite si ju, keď prší. Veru, nie je to žiaden vábny pohľad. 

Ináč, napriek svojej neresti to dotiahla dosť vysoko… Do výšky asi 20 metrov. 

Spáchal staviteľ samovraždu?

Okolo našej katedrály kolujú aj kadejaké konšpiračne znejúce teórie. Jedna z nich vysvetľuje, prečo ostala Matejova veža, na rozdiel od severnej, nedokončená. Vraj na počesť staviteľa, ktorý sa rozhodol skokom z vlastnej veže ukončiť svoj život. Dôvod? Údajne mu prišli na machinácie s materiálom, a teda s peniazmi určenými na výstavbu gotickej perly.

Úkladná vražda

Iná verzia, ktorú časopisecky zaznamenal známy košický kňaz Lajos Konrády, sa zakladá na motíve závisti v rodine. Podľa nej v stredoveku hlavné veže nášho Kostola sv. Alžbety stavali otec a syn. Otec severnú vežu, syn južnú. Už v priebehu stavby bolo zrejmé, že synova veža bude krajšia.

Otec preto zašiel na lešenie synovej veže v sobotu, keď už bolo po šichte, a uvoľnil tam jednu z dosiek tak, aby to nebolo vidno. V nedeľu, keď syn zašiel pozrieť len tak na svoju stavbu, chodiac po lešení sa zrazu prepadol a zabil sa. Po tejto úkladnej tragédii už nik nemal chuť južnú vežu dokončiť.

Nuž, pri povestiach nie je ani tak dôležité poznať mená aktérov ani čas, kedy sa to stalo, skôr miesto, kde sa to udialo. 

Topografická pamäť nabádala a nabáda človeka zakaždým si oprášiť a zopakovať starý príbeh, keď prechádza(l) okolo. Vždy znova a znova zachce(lo) sa mu rozpovedať ho, pričom najvďačnejšími poslucháčmi sú tí, čo príbeh dovtedy nepoznali – deti.

Milan Kolcun