Závisí od opatrovateľky, či bude slúžkou

Tisíce žien zo Slovenska odchádzajú už roky do zahraničia opatrovať starých a chorých ľudí. Zachraňujú rodinné rozpočty v oblastiach s obrovskou nezamestnanosťou. Staršie aj mladšie ženy opúšťajú na dlhé týždne manželov, deti. Mnohé to vzdajú, nevydržia. O tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci sme sa porozprávali s dlhoročnou opatrovateľkou a autorkou knihy Radšej mlč, plač a píš. Medzi povinnosťou a vášňou – Barbarou Bartšikovou. Mali ste v Košiciach zamestnanie podobné opatrovaniu, kým ste odišli robiť do Rakúska? Akú prípravu ste absolvovali? „Pracovala som ako účtovníčka. Prípravou bol týždňový kurz Červeného kríža, ktorý sa skladal z troch dní teórie a dvoch dni praktického výcviku v domove dôchodcov. Po dvoch rokoch práce v Rakúsku som zistila, že je to málo. Zažila som vonku situácie, keď som nevedela, ako ich správne riešiť. To ma motivovalo absolvovať trojmesačný opatrovateľský kurz, ktorý mi dal veľmi veľa.“ Koľko rokov ste túto prácu vykonávali a prečo? „Približne 12 rokov. Videla som v tom možnosť sebarealizácie – byť zdravotníčkou, starať sa o starých ľuďoch bolo pre mňa krásnym, zmysluplným povolaním.“ Ženy si vyberajú toto povolanie a odchádzajú do zahraničia s vidinou lepšieho zárobku. Nezamieňajú si ich agentúry a rodiny, do ktorých prichádzajú, so slúžkami? „Stáva sa to veľmi často. Závisí to od ženy, ako to prijíma, či je tou slúžkou alebo nie.“ Za dlhé roky vašej práce v tejto oblasti ste bojovali so syndrómom vyhorenia. Čo by ste robili inak? „S veľkým elánom som sa pustila do práce, veľmi veľa som sa učila. Vypracovala som sa na úroveň zdravotnej sestry, a preto posledné roky som bola agentúrami vyslaná k ťažko chorým a umierajúcim. Aj na zastupovania. Ak by som mohla znovu začať, rozhodne by som vo voľnom čase nechodila ešte aj zastupovať. A hlavne by som sa naučila odosobniť, brať to ako profesionálnu prácu a nie ako svoju rodinu. V budúcnosti plánujem poradenskú službu pre začiatočníčky, ktoré sa rozhodli pre opatrovanie v zahraničí. Chcem ich pripraviť po každej stránke na túto psychicky aj fyzicky náročnú prácu. Syndróm vyhorenia je v nej dosť častý fenomén, s vážnymi následkami na zdraví.“ Aké najčudnejšie požiadavky mali vaši zamestnávatelia? Odrádzalo vás to od práce? „My nie sme zamestnané, ale živnostníčky. Takže sú to naši klienti a nie zamestnávatelia. Mne sa dosť veľa vecí zdalo čudných, ale neodrádzalo ma to. Snažila som sa zvyknúť si na ich odlišný životný štýl. Snáď najčudnejšou požiadavkou bol pre mňa zákaz syna kúpiť trochu mäsa jeho 94-ročnej mame. Vraj kvôli srdcu. Medzičasom som prišla na to, že syn bol alkoholik, ktorý nepracoval, žil z jej dôchodku. Sebe kupoval alkohol a svojmu psovi šunku!“ Pomáhajú sprostredkovateľské agentúry opatrovateľkám dostatočne? Pracovali ste cez ne, ale aj bez nich. „Niektoré áno, niektoré nie. Ale začiatočníčky by mali ísť cez agentúru, aj keď menej zarobia. Pochopiť živnostenský zákon je ťažké aj v slovenčine, nieto ešte v nemčine! Viem to, lebo ja som si živnosť sama vybavovala a niekoľko dní som napäto študovala zákony.“ Opatrovateľky môžu a mali by odmietnuť to, na čo nemajú špecializáciu. Často to však robia. „Ak to robia so súhlasom zdravotnej sestry alebo lekára, tak podľa zákona môžu vykonávať aj také úkony.“ Dajú sa pri tomto povolaní zažiť veci, ktoré stoja za napísanie knihy? „Rozhodne! Veď človek spoznáva úplne novú krajinu s nádhernou prírodou, inú kultúru, iné zvyky. Svoju knihu som začala písať po nemecky, slovnú zásobu mám naozaj pestrú, ale mám problémy s gramatikou. Zaplatiť korektúru v nemčine je veľmi drahé. Na podnet priateľky som to preložila do slovenčiny a myslím si, že v slovenčine to znie predsa len lepšie. Nakoniec je to o nás, naše životy, naše city a pocity, ktoré prežívame v cudzine. Verím tomu, že raz to bude patriť do histórie Slovenska, ako matky a babky statočne zachraňovali opatrovaním počas hospodárskej krízy ekonomickú situáciu krajiny.“ Vaša kniha obsahuje aj romantiku a erotické scény. Je to realita, alebo ste cítili potrebu to popri opise ťažkej práce napísať takto? „Áno, vyslovene sa mi to žiadalo takto okrášliť. Čo môže byť krajšie ako vášnivá láska zaľúbencov? Podľa mňa, v každej dobrej knihe je aj príbeh o láske. Veď vzťah muža a ženy je základom života. A koho by zaujímali choroby, staroba a umieranie? Oveľa viac zaujme milostný vzťah so šarmantným cudzincom. V tom čase, keď som knihu začala písať, rakúske časopisy boli plné kritiky o erotickej knihe Päťdesiat odtieňov sivej, ktorá sa stala veľmi obľúbenou medzi ženami západného sveta. Inšpirovali ma názory na ňu. Mala som aj inú motiváciu: celý život sa zaoberám psychológiou medziľudských vzťahov. Viem, že veľa ľudí má problémy so svojou sexualitou, hlavne v strednom veku. Chcela som im dodať trochu odvahy, aby sa nehanbili za svoje tajné sny, aby neuverili tomu, že žena po prechode je už vyhasnutou sopkou. Chcela som poukázať aj na emócie, ktoré dokážu v stresových situáciách – medzi povinnosťou a vášňou riadne potrápiť…“ Foto: TASR