Adriana Krúpová: Aj dobrú myšlienku dokážeme zneužiť

Hra Ešte sa to dá zachrániť, ktorú v slovenskej premiére uvedie Štátne divadlo Košice v piatok 19. januára na Malej scéne ŠD Košice, je tretím autorským počinom Adriany Krúpovej, ktorý sa stane súčasťou repertoáru košickej činohry. 

V roku 1997 uviedlo divadlo jej hru Posledná Amazonka, takmer sto repríz má za sebou aj jej komédia Zoznamka, ktorá je v programe divadla od roku 2009. 

Hra Ešte sa to dá zachrániť je súčasťou zborníka dramatických textov Ódy a frašky, ktorý vznikol v rámci projektu Divadelného ústavu. Súčasní slovenskí autori sa v ňom krátkymi dramatickými textami zamýšľali nad stavom a vzťahom našej spoločnosti k Európskej únii. Objavili sa postavy a témy tejto hry u vás už skôr, alebo bol inšpiráciou práve tento projekt?
Ja som túto rodinu, ktorá je stredobodom hry, v sebe pozorovala už dlhšie. Cítila som aj pretlak toho, čo sa deje v spoločnosti, ako sa zneužívajú peniaze, ktoré by mali slúžiť všetkým. Projekt Divadelného ústavu priniesol moment, v ktorom sa moje úvahy, inšpirácie a múza spojili a zrazu táto rodina ožila. Samozrejme, nechcem zovšeobecňovať, že všetci sú problematickí, ale sama zažívam, že generácia, ktorá nastupuje po nás, je zdeformovaná našimi zdeformovanými hodnotami, že začínajú byť obludnejší.

V konečnom výsledku sa nezabávame na účet Európskej únie, ale na zlých vlastnostiach postáv...
Práve to slovenské je zneužiť peniaze, ktoré majú slúžiť dobrej veci. Pre niekoho je to doslova automatický podnet, ako zneužiť systém. Hnevá ma to, lebo v tomto štáte žijem aj ja. Ak niekto niečo nakradne, tak potom to kdesi bude chýbať. Nie som euroskeptik, ale trápi a hnevá ma, že aj dobrú myšlienku dokážeme zneužiť. 

V tomto sa asi neposúvame od Kocúrkova... 
Ale ono, táto schopnosť zneužiť, nie je vlastná len Slovensku, ale ľuďom celkovo. Ja ale dúfam, že sa to zlepší, preto sa mi zdalo dôležité naznačiť, že predsa len treba veriť v ďalšiu generáciu.

Na doskách, ktoré znamenajú svet, stojíte ako herečka už tri desiatky rokov. Ako ste sa dostali k písaniu? 
Začala som písať kvôli súťaži. S manželom sme žili v podnájme a nemala som práčku. Našla som vo večerníku výzvu na anonymnú súťaž, ktorú vypísal rozhlas. A prvé miesto bola suma, ktorú som potrebovala na kúpu práčky. Napísala som detektívku, takú undergroundovú a modelovú drámu. A modelová dráma to vyhrala. Teda bola aj práčka. Uživiť písaním sa úplne v našich podmienkach nedá, ale minimálne získať práčku je možné. 

Vašim hrám dominujú ženské hrdinky. Prečo?
Vždy si dávam pozor, aby v hre bola prevaha žien nad mužmi, pretože mám pocit, že ženy majú menej hereckých príležitostí. V päťdesiatke môže herečka hrať mamku, babku, tetku, susedu, ale Bruce Willis v tom istom veku zachráni svet. Samozrejme, nechcem sa dotknúť nijakého muža. U mňa sú ženy hrdinské a muži skôr „do počtu“. Aj v hre Ešte sa to dá zachrániť je väčší počet žien.

Čo je pre dnešný svet zaujímavejšie? Pozerať sa naň optikou drámy a analyzovať ho, alebo sa mu občas vysmiať komédiou?
V divadle po tridsiatich rokoch, odkedy som herečkou, mám rada, ak sa divák zabaví a odchádza spokojný. Divadlo má aj tú funkciu, okrem všetkých ostatných, aby ľudí aj zabavilo. Zaujímajú ma malé posolstvá. Čím život viac zomelie človeka, tým to s humorom a nadhľadom ľahšie zvládne. Tak to máme aj v rodine. My sa veľa smejeme. U nás doma je to ako v sitkome.  

(KIČ)