Archeológ Ladislav Olexa: Kto nehľadá, nič nenájde

Na kopci Várhegy v Nižnej Myšli sa takmer pred 3 700 rokmi začal príbeh slávnej, dnes už zaniknutej civilizácie. Dramatický, mystický, tajomstvami zastretý príbeh, ktorý s krátkou prestávkou trval viac ako 300 rokov.

Okrem nezvratných dôkazov o živote prosperujúcej komunity pracovitých roľníkov, zručných remeselníkov, odvážnych lovcov a bojovníkov, šikovných obchodníkov i skvelých umelcov poodhalilo 41 rokov archeologického výskum v Nižnej Myšli fascinujúci vnútorný svet človeka doby označenej prívlastkom bronzová s jeho túžbami, nádejami, obavami, zložitými a ťažko pochopiteľnými predstavami o posmrtnom živote, strachom z nebezpečenstva, živelných pohrôm, z neúrody, ľudí s nezlomným úsilím chrániť členov svojho rodu.

Krvavé praktiky

Minulý týždeň sprístupnili v Archeologickom skanzene v Nižnej Myšli nevšednú atrakciu s obrovskou výpovednou hodnotou. Repliku obetnej jamy s kostrovými pozostatkami štyroch mladých žien a dieťaťa postavili na rovnakom mieste, kde ju v roku 1993 odkryli.

„Je to jeden z najzaujímavejších objektov, ktoré sa nám počas 41 archeologických sezón v tejto lokalite podarilo nájsť,“ vysvetľuje vedúci výskumu Ladislav Olexa z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre.

Všetky štyri mladé ženy vo veku 14 až 24 rokov boli doslova popravené. „Podľa polohy tiel a kostí mali zrejme zlomené väzy, sputnané ruky, jedna z nich aj nohy, do jamy ich vrhli dole tvárou. V jame sme našli aj časť detskej lebky. Krvavé kultové obrady pramenili s najväčšou pravdepodobnosťou zo strachu z nebezpečenstva, z chorôb, z neúrody. V každom prípade dôvody na ľudské obete museli byť veľmi vážne. Takéto krvavé praktiky totiž neboli bežnou súčasťou ich života. Ľudské obete mali pravdepodobne nakloniť si božstvá…“

Splnený sen

Súčasťou skanzenu, ktorý v roku 2010 začali budovať nadšenci z občianskeho združenia Collegium Myssle priamo na nálezisku, je replika mohutného opevnenia osady s priekopou a vstupnou bránou, repliky domov, v ktorých žili ľudia v dobe bronzovej, aj s vybavením, pec na vypaľovanie keramiky, skvele vybavené informačné centrum…

„Časť nálezov, najmä zlaté šperky, je v Archeologickom ústave SAV v Nitre, väčšina v tunajšom Obecnom múzeu, ktoré sa nám podarilo založiť vďaka úzkej spolupráci Archeologického ústavu SAV, Collegium Myssle, obecnej samosprávy a cirkvi. Mojím snom bolo vybudovať skanzen, múzeum pod holým nebom. Samozrejme, nechceme tu mať ani lunapark, ani Disneyland. Naším cieľom je vytvoriť podmienky, kde by si návštevníci mohli siahnuť na približne 3 500 rokov starú históriu, doslova si ju ohmatať, precítiť… Má to obrovský zmysel. Aj dnes sú tu desiatky návštevníkov.“

Magické sedmičky

Na lokalite Várhegy (v preklade z maďarčiny Hradný kopec) začal čerstvý absolvent archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave kopať 7. 7. 1977. V tom istom roku zaúradovala ďalšia osudová sedmička – preskúmali sedem hrobov…

Na dobrodružnú cestu do praveku ľudstva sa Laco Olexa vybral so svojím spolužiakom z vysokej školy a priateľom, archeológom Dáriusom Gašajom.

„Sme ako dvojvaječné dvojčatá… Po ukončení štúdia Dárius našiel zamestnanie vo Východoslovenskom múzeu a ja u pamiatkarov v Prešove. Ani to nás nerozdelilo. Po dvoch rokoch sme sa rozhodli, že zmapujeme známe archeologické náleziská na východnom Slovensku. Keďže som sa v diplomovej práci venoval staršej dobe bronzovej a otomanskej kultúre, pri štúdiu materiálov som sa stretol so stručnou správou o výskume v Nižnej Myšli. Publikoval ju doktor Ján Pástor, archeológ z Východoslovenského múzea. V roku 1948 aj on preskúmal sedem hrobov (znovu tá sedmička!!!) a robil sondáže na sídlisku. A tak sme sa s Dáriusom vybrali na jeden prieskum práve sem…“

Do Nižnej Myšle prišli na jar, v čase orby. A žasli. Na poli v ornici našli črepy, kosti, jednu celú, zachovanú nádobku, sekeromlat z parohoviny…

„Tešili sme sa, akoby sme našli poklad. A to sme netušili, že je to pre archeológa naozajstný poklad…,“ spomína Laco. V tom čase už bol na trojročnom študijnom pobyte v Archeologickom ústave SAV.

Režisér tam zhora

Informácie o nálezisku v Nižnej Myšli boli mimoriadne strohé. Ani archeológ Ján Pástor, ktorý dvoch mladých nadšencov navigoval do obce neďaleko Košíc, si nepamätal jeho bližšiu lokalizáciu.

„Sídlisko sme lokalizovali podľa priekopy, ktorou bolo očividne obkolesené. Vedeli sme teda, kde je vnútorný areál, ale netušili sme , kde môže byť pohrebisko. Mali sme však neuveriteľné šťastie. Zrejme zasiahol režisér tam zhora…“

Prvý archeologický tábor, teda maringotku a drevenú latrínu, nevdojak postavili priamo na pohrebisku. Po necelom polroku hneď vedľa tábora vytýčili plochu trikrát tri metre na sondu. „Opäť zaúradoval ten hore. Hneď v prvej sonde sme našli tri hroby a v jednom z nich zlatú náušnicu. Bol to pre nás šok a zároveň signál, že sme na správnom mieste,“ usmieva sa Laco.

V priebehu 41 rokov systematického výskumu „vykopali“ v Nižnej Myšli 817 hrobov! Kostrové pohrebisko ľudí otomanskej kultúry v Nižnej Myšli je doteraz jedno z najväčších v Karpatskej kotline!

„Hlavné mesto“ Karpatskej kotliny

Dárius Gašaj mal na archeologickom výskume v Nižnej Myšli viac ako desaťročnú pauzu. Ako archeológ Východoslovenského múzea pracoval na záchrannom výskume podobnej osady v Rozhanovciach a v ďalších archeologických lokalitách.

Cesty priateľov sa však opäť spojili. Východoslovenské múzeum v Košiciach v rámci spolupráce s Archeologickým ústavom SAV v Nitre začalo v roku 1988 skúmať praveké sídlisko v Nižnej Myšli.

V priebehu dvadsiatich rokov Dárius preskúmal staršiu z dvoch osád.

„Zistili sme, že priekopa, ktorá sídlisko obkolesovala, mala pôvodne šírku 17 metrov a hĺbku 5 metrov. Postupne ju rozširovali, takže nakoniec bola široká až 24 metrov! Takú mohutnú priekopu z doby bronzovej sme dovtedy na Slovensku nepoznali. Dôležitým poznatkom je, že obranný val bol široký 8 metrov a vysoký najmenej 4 metre…“

Dá sa predpokladať, že ojedinele mohutný obranný systém mal zabrániť nájazdom a rabovaniu sídla, ktoré bolo vďaka rozvoju metalurgie už v tom čase remeselným, hospodárskym, obchodným a zrejme aj mocenským a duchovným centrom, akýmsi hlavným mestom tejto časti Karpatskej kotliny. A zároveň bol aj demonštráciou sily a prosperity jeho obyvateľov.

Osada mala zreteľné prvky urbanizácie. Aj to svedčí o vyspelosti celej komunity.

„Našli sme pôdorysy domov, ktoré rešpektovali tvar obranného valu. Vytvárali ulice, ktoré boli spevnené kameňmi a tuhým odpadom – zvieracími kosťami, črepmi…“

V posledných sezónach sa archeológom podarilo zachytiť aj vstup do osady a konštrukciu dreveného premostenia priekopy. „Práve na základe našich výskumov v skanzene vybudovali repliku obranného systému, premostenia i obydlia s pecou. Najväčšiu zásluhu na tom mal môj kolega z múzea Janko Rákoš. Vďaka tomu môžu návštevníci priamo v teréne a na rovnakom mieste precítiť prostredie, v ktorom žili ľudia pred 3 500 rokmi,“ hovorí Dárius.

Nekonečný príbeh

V Nižnej Myšli našli Laco Olexa a Dárius Gašaj azda všetko, čo si môže archeológ v rámci svojej profesie želať. V hroboch, obydliach, zásobnicových i odpadových jamách odkryli úžasné svedectvá minulosti – nádherné šperky zo zlata, bronzu, jantáru či fajansu, dokonale odliate bronzové zbrane, úžitkové i umelecké predmety zhotovené z keramiky, kostí, parožia či z kameňa. Kolekcie vzácnych a krásnych nálezov mohli obdivovať návštevníci výstav v Taliansku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku, na Ukrajine.

Čo ich ešte motivuje? Hľadajú svoju Tróju?

„Mojím cieľom je preskúmať kompletne osadu číslo jedna. To je základná podmienka, aby v tejto lokalite mohla pokračovať výstavba skanzenu. Verím, že výskum priekopy tejto osady môže priniesť v budúcnosti prekvapujúce výsledky. Dôležité je teraz spracovať a zdokumentovať všetky nálezy. A to si vyžaduje more času,“ myslí si Dárius Gašaj.

„Každý človek, nielen archeológ, by mal hľadať svoju Tróju. Kto nehľadá, nič nenájde… Ja hľadám svojho nasledovníka. Som presvedčený, že kdesi v tomto areáli je ďalšie pohrebisko, na ktorom pochovávali obyvateľov osady číslo dva. Nemohli sa len tak vypariť. Myslím si, že je tu ešte práce na najbližších päťdesiat rokov,“ vysvetľuje pracujúci dôchodca Laco Olexa.

Najmilšie nálezy – hračky i „servis“ na pitie

Rukami Ladislava Olexu a Dáriusa Gašaja prešli počas ich pôsobenia v Nižnej Myšli tisícky nálezov. Ktoré sú pre nich najmilšie, najkrajšie, najcennejšie, najobľúbenejšie?

„Je ich viacero… Pod podlahou jedného z domov sme našli zachovalý „servis“, súpravu keramických šálok pozostávajúcu zo šiestich džbánikov. Takéto súbory sme dovtedy v našich končinách nepoznali. Podarilo sa mi nájsť aj jeden malý pokladík – bronzový náhrdelník kombinovaný s korálikmi z jantáru. Ale zrejme najcennejším nálezom, aj keď ho treba brať trochu s rezervou, je zlomok železnej ihlice. Keď sa potvrdí, že tento nález naozaj pochádza z obdobia doby bronzovej, išlo by o vskutku prevratný objav. Zdá sa, že tento železný predmet vznikol ako vedľajší produkt pri výrobe bronzu,“ hovorí Dárius Gašaj.

Pre Laca Olexu sú srdcovkou hlinené hračky, ktoré našli v detských hroboch. „Pre mňa je najmilším nálezom vozíček z hrobu číslo 40, v ktorom bolo pochované asi päťročné dievčatko. Je to rarita, preto sa stal symbolom výskumu v Myšli a jeho fotografia sa dostala do učebníc dejepisu pre 5. ročník základných škôl. V inom detskom hrobe boli hlinené hrkálky. Keď som nimi potriasol, ozval sa z nich prvýkrát po 3 500 rokoch zvuk. Bol to úžasný pocit. Aj tieto nálezy sú dôkazom, že deti v dobe bronzovej boli rovnako hravé ako dnešné…“