Barokový megahit zažil košickú premiéru

Po úspešných Dialógoch karmelitánok a Ariadne na Naxe je treťou režisérskou zastávkou Lindy Keprtovej v Štátnom divadle (ŠD) Košice baroková opera Alcina od Georga Friedricha Händla. Jej premiéru zažili diváci v piatok v Historickej budove ŠD.

Podobne ako prvé dve vaše opery v Košiciach, ani Alcina nepatrí medzi operné hity a bežne sa v operných domoch nehráva. Prečo práve Alcina, prečo práve teraz a v Košiciach?
Keď som v Košiciach pôsobila ako dramaturgička, šéf opery Karol Kevický túžil, aby sme do repertoáru zaradili aj nejakú barokovú operu. Mali sme pocit, že by tu mala zaznieť. A Alcina je jednou z najhranejších barokových opier na svetových operných scénach, dalo by sa o nej povedať, že je taký barokový megahit, a preto sme po nej nakoniec siahli.

S čím najviac zápasí režisér pri inscenovaní diela, ktoré vzniklo pred takmer štyristo rokmi?
Problémom nie je téma a to, že vznikla pred toľkými rokmi, ako skôr samotná hudobná forma, ktorá je výrazne iná ako v romantickej hudbe. Objavujú sa tu jedna ária za druhou, ktoré sú napísané v „da capo“ forme. Keď sa pozriete do partitúry, máte pocit, ako by ste šli späť, ale režisér musí rozmýšľať o tom, že ide ďalej, dopredu, napriek tomu, že sa hudobné motívy opakujú. A práve v tom je princíp, pri ktorom si musíte definovať, či budete „dacapo“ riešiť situačne rovnako, alebo ako situáciu, ktorá pokračuje ďalej. To je asi zásadná vec, ktorú musí režisér vyriešiť ešte predtým, než začne barokovú operu režírovať.

Alcina je príbeh plný mysticizmu, čarodejníctva, ale aj príbeh lásky. Nevdojak to vyvoláva dojem takmer rozprávky pre dospelých. Je to naozaj tak?
V celom tom príbehu síce víťazí dobro, ale to, do akej miery je to správne, úplne nevieme. Magické veci v tejto opere fungujú tak, že hovoríme o láske, manipulácii, o vzťahu, ktorý nie je zdravý, ale ku ktorému je v kontraste vzťah úplne čistý. Rozhodne sa dá povedať, že je to rozprávka, akurát nie je úplne veselá.

Aj táto opera má pomerne široké medzinárodné obsadenie, okrem slovenských a českých sólistov aj rakúskych, talianskych či ukrajinských. Určite to pre režiséra nie je pri práci so sólistickým ansámblom jednoduché…
Pri medzinárodnom obsadení je stále najväčšou hrozbou jazyková bariéra. Na skúškach sa zaoberáme emóciami a vyslovene vnútornými pocitmi postáv, ktoré sa často ťažko vysvetľujú aj v materinskom jazyku. Našťastie sme s týmto nemali žiadny veľký problém. V tom je kúzlo opery. Stretnete sa na javisku z rôznych kútov sveta a pracujete na jednom titule, čo napríklad v činohre nie je až také obvyklé. Navyše sa pri takejto práci otvárajú aj spevákom, aj režisérovi nové obzory.

Prečo by si diváci nemali nechať ujsť túto novú opernú inscenáciu? Operní fajnšmekri jej uvedenie určite ocenia, ale čím bude lákať bežného diváka?
Hudba v tejto opere je určite prístupná aj pre diváka, ktorý bežne na operu nechodieva.  Dalo by sa povedať, že je to taký „popík“, veľmi príjemný na počúvanie. My sa tú hudbu snažíme dokresliť takým samozrejmým príbehom, ktorý sa odohráva okolo nás a možno v ňom žijeme aj my sami. Určite sa môže každý v niektorej z postáv nájsť.  Jednoducho je to príbeh, ktorý je funkčný v každej dobe, pretože v ňom ide o človeka a človek je stále rovnaký.

Svjatoslav Dohovič
Foto: Archív ŠD