Čo číta, čo počúva, čo pozerá Erich Kočner

Je riaditeľom košickej zoologickej záhrady od roku 2010. Navštívil množstvo zooparkov v Európe, Afrike i Amerike. Ovláda niekoľko cudzích jazykov a k literatúre či filmu má veľmi pozitívny vzťah, keďže študoval na VŠMU film a televíznu tvorbu.

Nemá čas na klasickú beletriu 

Erich Kočner siaha po rôznych literárnych žánroch. „Priznám sa, že v posledných rokoch viac čítam odbornú literatúru a historické faktografické dáta, napríklad diela z vydavateľstva RAK, a tým pádom mi na klasickú beletriu nezostáva čas a priestor.“ 

Momentálne číta monografiu Čierna kráľovná o živote Barbory Celjskej od Daniely Dvořákovej. „Mám rád knihu Spomienky Heleny Kottanerovej od Márie Papsonovej. Nedávno som ju prečítal druhýkrát,“ prezrádza a dodáva, že momentálne sa vŕta aj v cyklistickom atlase Slovenska.

„Pomerne veľa času mi však zaberajú aj knihy o zoológii a stavbách pre zvieratá v zoo.“

Knihy už od detstva čítaval veľa s radosťou. „V hrádockej knižnici, ktorá bola blízko domu, kde sme bývali, som trávil dokonca veľa voľného času v čitárni.“ 

Niektorým knihám sa však vyhýbal. „Povinné čítanie v časoch socializmu bolo ‘ťažkou’ beletriou. No k viacerým som s vrátil ako vysokoškolák. Deti by aj dnes mali čítať radšej Troch pátračov či Smelého zajka v Afrike. Tie som vedel naspamäť. A nesmiem zabudnúť na Dobšinského…“ 

Hoci sa mnoho ľudí stotožňuje s knižnými či filmovými postavami, riaditeľ zoo sa skôr stotožňoval s hrdinami historických románov. „Ešte aj toho Jánošíka som prežíval príliš emočne a vážne.“

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Film o zoo? 

„Aký najlepší film som videl? Na túto otázku je ťažké odpovedať. Bolo ich veľa a stále pribúdajú. Naposledy som si pozrel film Dáma s perlou v hlavných úlohách so Scarlett Johansson a Colinom Firthom. Ale ak by som mal nejakému filmu udeliť takého môjho osobného Oscara, určite by to bol film Rozmarné leto,“ hovorí riaditeľ zoo. Ak by sa raz dostal k filmovanie, nie prekvapivo dodáva, že by natočil príbeh o košickej zoologickej záhrade.

Hudobný poslucháč

Tak ako v literatúre, ani v hudbe Erich Kočner nepreferuje žiaden štýl. V mladosti si však nevedel nájsť cestu k folklóru. „Ten som ako mladý nieže odmietal, ale nič mi to vtedy nehovorilo. Dnes je už situácia iná. Dospieval som na hudbe osemdesiatych rokov v časoch pankáčov a depešákov a veľmi skoro, prakticky paralelne, som objavil a pochopil aj hudbu klasickú.“

Len hra na hudobnom nástroji mu asi súdená nebola. „Ako samouk som skúšal gitaru, dokonca aj klavír, na ktorý chodila sestra. Už vtedy som pochopil, že moja cesta bude byť poslucháčom.“