Gyulabácsi neopustil Košice a predsa dobyl svet

Koncom minulého týždňa sprístupnili vo Východoslovenskej galérii na Alžbetinej ulici výber z diela Júliusa Jakobyho. Košičana, ktorého tvorba obstojí minimálne v európskom kontexte moderného výtvarného umenia.

JEDNÝM DYCHOM

Štyridsiatka neuveriteľných obrazov nás núti zamyslieť sa, kde sa práve v našom meste zrodil tak ojedinelý príklad senzuálneho expresionizmu, výtvarného smeru, ktorý popiera dovtedajší ideál krásy a nebojí sa ukázať aj to menej pekné, niekedy až tabuizované, škaredé, ironizujúce.
Gyulabácsi, ako ho oslovovali mladší umeleckí priatelia, alebo Kóby, ako ho volali jeho najbližší, sa však vymyká akémukoľvek „zaškatuľkovaniu.“
Na konkrétnom obraze môžete na zlomok sekundy uvidieť G. Rouaulta, hlavne jeho Klauna, či M. Chagalla, možno O. Kokoschku.
Jakoby je však len jeden a jedinečný.
Podstatu vyjadroval farbou, linka dotvorila „akciu“.
Jedinou pravdou je, ako sám vravel, maliarova emócia. Zvláštny svet so svojimi slabými stránkami, karikovania, ale aj pohoda – to všetko vytváral jedným dychom.

KOŠIČAN

Vďaka vynikajúcemu sochárovi Jurajovi Bartuszovi sa s Júliusom Jakobym môžeme stretnúť v podobe bronzovej sochy na Alžbetinej ulici, zahľadieť sa do tváre tohto svojského maliara, ktorý nemal potrebu prezentovať sa baretom, dlhými vlasmi či inými „rekvizitami“ vonkajšieho vzhľadu umelca.
Možno vám ale pohľad zastane na malom malinkom plecniaku, tam vraj pred svetom ukrýval svoju obrnou poznačenú ľavú ruku. Prekonal ju ako trojročný na ceste loďou do Ameriky.
Narodil sa v roku 1903 ako druhé dieťa údenára Augustína v Košiciach. V roku 1906 odchádza rodina do Ameriky. Ale už v roku 1906 sa vracia späť do Košíc. Okrem krátkodobých študijných pobytov v Maďarsku a jednej cesty do Rakúska zostáva umelec stále v rodnom meste a veľmi dlho i na jednom mieste. Býval v predmestskom dome na Ťahanovských riadkoch až do času, kým sa mesto nezačalo rozrastať – dnes tu stojí Hotel Jazmín (bývalý Hutník). Jakoby sa potom odsťahoval do domu na rohu Mäsiarskej a Hviezdoslavovej.

NÁVRATY

V roku 1922 sa na prianie rodiny zapísal na Vysokú školu ekonomickú v Budapešti. Štúdium ale prerušil a neúspešne sa pokúsil o prijatie na budapeštiansku akadémiu. Vrátil sa do Košíc, kde sa zamestnal ako úradník poisťovne.
Po večeroch navštevoval súkromnú kresliarsku a grafickú školu Eugena Króna. Už v máji 1924 vystavoval Jakoby svoje práce so žiakmi Krónovej školy. V roku 1925 popri zamestnaní a štúdiu spolupracoval s redakciou košického denníka Kassai Hírlap, pre ktorý vytvoril sériu vyše dvadsiatich gumorytov.
V roku 1926 sa mu podarilo dostať sa na budapeštiansku výtvarnú akadémiu. Koncom školského roku 1928 Jakoby prerušil štúdium a definitívne sa vrátil do Košíc.
V roku 1929 mal prvú samostatnú výstavu vo Východoslovenskom múzeu, z ktorej obrazy V bare a Hlava Žida zakúpil do zbierok múzea riaditeľ Josef Polák.
V roku 1934 mala samostatnú výstavu v Prešove a za obraz Ležiaci akt z roku 1933 dostal cenu mesta Košice.
V druhej polovici 50. rokov uplynulého storočia sa venoval najmä interiérovým témam a autoportrétu. V 60. rokoch sa priblížil figuratívnou tvorbou novej vlne expresionizmu. V 70. rokoch si našla na jeho obrazoch miesto irónia, pesimizmus a osamelosť človeka.

KOŠICKÝ PUSTOVNÍK

Albert Marenčin v knihe Košický pustovník napísal:
„Jakoby prežil celý svoj život v rodných Košiciach, ďaleko od kultúrnych centier, a predsa vytvoril dielo jazykom i duchom európske, moderné. Šiel vlastnou cestou, a predsa sa dostal do susedstva, ba i príbuzenstva s najväčšími postavami súčasného európskeho maliarstva: prirovnávali ho k Chagallovi, Baconovi, Soutinovi, Kokoschkovi, Rouaultovi, Ensorovi a mnohým iným, ktorých ani len po mene nepoznal.“
Jakoby však ostal vždy sám sebou.

:KATARÍNA BEDNÁŘOVÁ