Katapult: „Hráme pravdivý rokenrol a navyše s dušou!”
Sú pesničky, ktoré nepotrebujú zložité aranžmány a harmónie, aby oslovili poslucháča. Rocková legenda Katapult takéto prináša ľuďom už vyše 40 rokov. A nechystá sa prestať.
Na minulotýždňovom košickom koncerte si s Katapultom spievali jeho hity stovky nadšených fanúšikov. Frontman kapely, gitarista a spevák Olda Říha, však už nevystupoval so súputníkmi, ktorých mal po boku desiatky rokov. Mladíci Andy Budka s basgitarou a Ondřej Timpl za bicími ale zneli presne tak, ako kedysi Dědek Šindelář a Tolja Kohout, ktorí sú už kdesi v hudobnom nebi. Presvedčivo, pravdivo a energicky. V rozhovore to potvrdil práve muž, ktorý je synonymom Katapultu – Olda Říha.
Spomínate si na vaše prvé koncerty v Košiciach?
Písal sa rok 1976, po tom, čo sme mali po premenovaní z Mahagonu na Katapult prvé koncerty v kluboch v Prahe a
boli nabité. Mali sme manažéra, ktorému sa ozvalo ako prvé mesto mimo Prahy, kde nás chceli, práve Košice. Boli sme veľmi prekvapení, keď sme prišli do vtedajšieho Domu odborov a bol natrieskaný. Košice boli prvým mestom, ktoré objavilo Katapult a Katapult mohol vyjsť z klubov, kde bolo 250 miest do sály pre 800 divákov. Ale aj ďalšie koncerty boli pamätné, mali ste tu stále úspech. Stala sa tu ešte jedna legendárna vec. Keď sme vydali v roku 1980 album 2006, tak sme opäť prišli do Košíc. Vtedy to bol pre nás rekord, keď sme v bývalom letnom kine v amfiteátri hrali tri večery po sebe tri vypredané koncerty. Napríklad v Banskej Bystrici na nás prišlo 18-tisíc ľudí, v Martine 17 a pol tisíca. Hrať tri dni za sebou, to však nikto nechápal. Vtedy sa tam hralo bez strechy a my sme tri dni stavali cez deň aparatúru a večer sme ju balili. Nebola to žiadna prechádzka ružovým sadom, ale tie zážitky sú nezabudnuteľné. V hoteli Hutník sme trávili mladosť.
V rokoch 2007 a 2009 vám zomreli traja muzikanti. Kde ste vzali silu pokračovať a nenechať Katapult už len v spomienkacha v nahrávkach?
Veľa mi dala skúsenosť s kamarátmi hercami. Oni hovoria, že ak vám ráno umrie mama, večer musíte hrať predstavenie. Vedel som, že oni to dokážu. Druhým bodom bola láska k rokenrolu. Rokenrol sa nedá len hrať, treba ho žiť. Vždy som úprimne hovoril – ja nehrám s Katapultom, ja som Katapult. No a nakoniec to dokončil režisér Gogola, ktorý s nami nakrúcal nejaké filmy. On mi povedal – ty sa z toho musíš “vykatapultovať”. A to som urobil. Je to jednoduché, ale musíte mať ten pocit vrodený, to sa naučiť nedá.
Čím vás zaujali Ondřej a Andy,s ktorými hráte teraz?
Robil som konkurzy, dlho neúspešne, ale nakoniec prišli. Jednoducho to dobre zahrali, na rozdiel od ostatných. Ich hranie malo emócie, srdce a dušu. Keď hráte ako ja jednoduchú hudbu, musíte mať niečo viac, aby vás počúvali. U Katapultu to platí desaťnásobne – harmónia, melódia, tempo a výraz, feeling. Môžete urobiť chybu, vynechať nejaký break, ale musí tam byť výraz.
Išli ste práve po tom výraze, keď ste odišli od Františka Ringa Čecha a založili ste Mahagon a Katapult?
Tak to bol jeden zázrak. Zostava náhodných vecí, ako to v živote niekedy býva, keď máte vieru vo svoju muziku. Mal som vždy snahu hrať vlastné pesničky. Keď som šiel hrať k Čechovi, povedal mi – rob pesničky pre Sodomu a
Schelingera. Nevedel, že to viem. A vlastne ani ja. On ma posunul vyššie, ale potom ma vyhodil pre prílišnú samostatnosť. A to nemal robiť. Franta Čech vlastne postavil Katapult. Zavolal som Dědka Šindelářa a Tolju Kohouta a začali sme makať.
V tej dobe boli vaše pesničky vyvážené vrátane kvalitných textov. Tie vám robil Ladislav Vostárek. Čo sa stalo, že s vami prestal spolupracovať?
Vtedy nás komunisti zakázali a Vostárek v tom nevidel už žiadny kšeft. On bol vždy na peniaze. Usúdil, že keď peniaze odtiaľto už nepotečú, tak odíde a založil Turbo. A ja som bez neho prežil šesť rokov zákazov a vrátil som sa ku koncertovaniu.
Každá z vašich pesničiek je samostatným príbehom. Ako sa k vám dostávali?
Vždy je to príbeh ľudí – alebo mňa, alebo Dědka, alebo nejakého fanúšika. Všetko niekto prežil. Dokonca sme znásilnili list od jednej fanúšičky zo Zvolena, na základe ktorého vznikla pesnička Třináctá komnata. Vždy píšeme o tom, čo žijeme. A to je rokenrol, všetko obnažené až na kosť. To, čo žijú aj ostatní, ale boja sa to nahlas povedať. To je úspech Katapultu – náš rokenrol je proste pravda.
Viete si predstaviť, že by ste išli do dôchodku?
Dôchodca je u nás chudák, musíte povedať penzista. To je niečo, čo v 30. rokoch malo dôstojnosť. Možno by sa dnes
pri tých almužnách mal penzista premenovať na almužníka. Ale mne to nič nehovorí. Vedci, muzikanti, maliari – to sú ľudia, ktorí vnikli do inej dimenzie. Nech mi nikto nehovorí, že niekedy mám prestať robiť, čo ma baví a čo teší iných ľudí. To by som bol blázon.
Píšete, skladáte, robíte manažéra, šoféra, šéfa agentúry, ste otec, dedko – stíhate to?
No, to je problém. Potreboval by som, aby mal deň 72 hodín. Dostávam sa do situácie, že som blbý manažér alebo blbý otec, lebo to nezvládam. Ale nikto tú prácu neurobí tak dobre, ako si ju urobím sám. Mám tú výhodu, že mňa
problémy nabíjajú.
Ale u vás to tak vždy bolo, vždy ste problém premenili nakoniec na úspech…
Prúser musíte zlomiť tak, že to potom bude lepšie. A je to jedno, či je to zákaz hrať, alebo smrť kamaráta. Treba k tomu aj kus šťastia. A vždy som to šťastie mal.
Foto: Veronika Janušková
Odporúčané články
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.
Milujem Film Noir a Kino Úsmev prinášajú po 5 rokoch znova film noir do metropoly východu, a to opäť v podobe trojprogramu: filmové projekcie, odborná prednáška a výstava obrazov.
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.