Keď herci potia krv

Režisérkou pripravovanej premiéry hry E. Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej (Malá scéna, 12. februára) je Júlia Rázusová. Hovorili sme s ňou o peripetiách zrodu zaujímavého titulu.

Júlia Rázusová, režisérka.

Ako vzniklo spojenie Júlia Rázusová, Štátne divadlo Košice a hra Kto sa bojí Virginie Woolfovej?
Niekedy na jar minulého roka ma oslovila dramaturgička Mirka Kičiňová za Štátne divadlo Košice, či by som nemala záujem o spoluprácu. Dostala som veľkorysú možnosť zvoliť si titul. A už dlhší čas som v súvislosti s herečkou Dankou Košickou uvažovala o tejto hre a o tom, že by jej mohla sadnúť. Samozrejme, je tu aj ďalší silný hráč Ivan Krúpa a postupne sa to doložilo tou mladšou generáciou hercov. Dá sa povedať, že som Albeeho text mala už dlhšie ako keby v zálohe, zaujal ma už skôr. A zároveň som si všimla, že v súčasnej dobe ho uvádza množstvo divadiel v Čechách aj vo svete, čo asi tiež nie je náhoda.

Albeeho text prináša akýsi stret dvoch dôb, dvoch generácií. Od jeho prvého uvedenia uplynulo už päťdesiat rokov. Nie je ten stret generácií v súčasnosti už niekde inde?
My sme ho posunuli do obdobia prelomu milénií, na koniec deväťdesiatych rokov, keď aj v slovenskom spoločenskom kontexte nastal istý stret generácií. Po roku 1989 sa akoby prehĺbila priepasť medzi, dajme tomu, strednou generáciou a tou úplne najmladšou. Zástupcovia týchto generácií sa stretávajú nadránom počas jedného bizarného večierka a môžu konfrontovať svoje hodnoty, svoju morálku, svoje videnie sveta.

Hra je stále aktuálna témami, ako sú alkohol, nevera…
Je tam ešte jedna ďalšia silná téma, ktorá by sa dala pomenovať ako biológia versus história. Albee akoby vizionársky pomenúva prístup novej generácie k životu v tom, že vraví: Budete plodiť jedincov rovnakých, budete ich robiť v skúmavkách, všetci budú rovnakí, dokonalí. Vyzdvihuje budúcu dokonalosť sveta, ale zároveň prezentuje aj strach zo zániku civilizácie vo chvíli, keď dospeje k akejsi dokonalosti.

Ako sa zatiaľ napĺňajú vaše predstavy pri práci s hercami na skúškach?
Skúšky sú často krv a pot. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že ak ide všetko príliš jednoducho, tak to nie je v poriadku.  Ťažšia cesta cez tento žáner absurdnej drámy si vyžaduje nielen psychologicky dokonalé herectvo, ale aj množstvo absurdnej akcie, ktorá musí byť motivovaná inak ako pri bežnom spôsobe herectva. Myslím si, že sa nám to darí vcelku dobre zvládať.

Do zaujímavej úlohy pianistu ste obsadili Martina Husovského z Komajoty. Ako padla voľba práve na neho?
Od začiatku som vedela, že by bolo dobré mať v tej domácnosti počas večierka živého klaviristu. Je to taký prvok, ktorý sa bežne v americkej kultúre zjavuje. S Martinom Husovským som už spolupracovala, sme priatelia, a tak pod taktovkou skladateľky Lucie Chuťkovej bude tých štyroch hostí sprevádzať počas celej párty. So veľmi rada, že si našiel čas a chuť spolupracovať.

Júlia Rázusová (1982) 

Je absolventkou divadelnej réžie na divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave pod pedagogickým vedením  Juraja Nvotu. V roku 2009 absolvovala odborný študijný pobyt na Rose Bruford college v Londýne. V roku 2013 založila spoločne s Michaelou Zakuťanskou Prešovské národné divadlo, za ktorého koncept získali nomináciu na Dosky v kategórii Objav roka.

Foto 1: archív ŠD
Foto 2: TASR