Keď sa sídliskové paneláky stanú umením

Stoja tu ako pripomienka starých čias, mnohými nenávidené a kritizované. Prvý ponovembrový prezident Československa Václav Havel ich nazval králikárne. Sídliskové paneláky. Mladá umelkyňa z Košíc ich však vo svojich dielach povýšila na umenie. 

Petra Klepcová je absolventkou ateliéru Slobodnej kreativity 3D Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Všestranne nadanie mladej umelkyne dokazujú aj sféry jej pôsobenia. V jej tvorbe vyniká maľba, digitálna a analógová fotografia, inštalácia, socha, venuje sa aj umeleckému aktivizmu vo verejnom priestore, kombinovaným médiám, architektúre, performance, grafike, videu a interaktívnym výtvarným projektom.

Za zdrojom inšpirácie nemusela ďaleko

Od roku 2016 Petra pracuje na jedinečnom projekte – sérii obrazov pod názvom Portréty budov. Stvárňujú konkrétne adresy konkrétnych domov. Prezentuje predovšetkým mestskú časť Ťahanovce, ale venuje sa aj iným sídliskám. V jej obrazoch možno spoznáte aj vašu adresu. 

„Vyrastala som na Sídlisku Ťahanovce, kde doteraz žijem, preto mám k bytovkám blízky vzťah a množstvo príjemných spomienok,“ vyjadrila sa Petra. Svoj osobitý pohľad a citovú väzbu sa snaží zakonzervovať na pláne. Život v Košiciach sa predsa zväčša odohráva v panelákových bytovkách, ktoré tvoria väčšinu obytného priestoru. Paneláky mesto nielenže obkolesujú, ale dokonca prestupujú jeho centrálnou historickou zónou. Už pri vstupe do Košíc si návštevník nemôže nevšimnúť rozľahlé súbory blokov tvoriace naše sídliská. Vo výstavbe im nezabránili ani kopcovité svahy. 

Plný ateliér panelákov 

Prvé obrazy vznikali ako experiment a recesia. Znázorňovali jednotlivé panely v štvorcovej schéme, neskôr začali dokumentovať väčšie výrezy budov. 

Petrine maľby dokumentujú rozporuplnú oblasť života v meste a zároveň aj dejiny socialistickej architektúry, ktorá v súčasnosti vďaka aktuálnemu trendu zatepľovania a „skrášľovacieho“ premaľovania postupne mení svoj pôvodný charakter. Dôraz kladie na tradičnú a minimalistickú farebnosť (svetlý oker, purpurová, hnedá, šedá), v kontraste so súčasným trendom zatepľovania a divokej, neorganizovanej premaľby fasád.

Napriek svojej kreativite sa autorka vzdáva uplatnenia vlastného vizuálneho jazyka, či autorskej stigmy a prepožičiava si estetiku podobnú zväčša insitným umelcom. Snaží sa o zachytenie reality dokumentárnou formou, pričom jej obrazy často evokujú dojem fotografie. 

Od plátna k reálnym budovám

Niekoľko šikovných architektov sa podieľa na návrhoch úpravy fasád panelákov. Ich projekty často robia zo socialistických budov na pohľad príjemnejšie a modernejšie miesta pre život. Nanešťastie je množstvo občanov, ktorí považujú investíciu do návrhov za nepotrebnú a konajú na vlastnú päsť. Tak vznikajú „cukríkové škatuľky“ rôznorodých kombinácií pastelových, ale aj krikľavých nespútaných farieb a tvarov, ktoré často nekorešpondujú s estetickými normami. „Sama pracujem na návrhoch výtvarného riešenia fasád. Je to výzva, ale dá sa to robiť s citom a vkusne,“ dodáva Petra.

Rovnako ako Andy Warhol alebo Marcel Duchamp, aj Petra povýšila objekt každodenného života na niečo jedinečné ako je umenie. Vytvára tak na prvý pohľad pekné obrazy, na ktorých sa však namiesto romantických či hlbokomyseľných výjavov nachádza nekompromisný panelový raster.

Intímna záležitosť

„Ľudia by sa nemali báť oslovovať umelcov, či už ide o spoluprácu na projektoch, článkoch, výučbe alebo o samotnú kúpu diel,“ myslí si výtvarníčka. Práve vďaka komunikácii sa umelci dostávajú do povedomia ľudí. Internetové stránky a sociálne siete len dopomáhajú k získavaniu informácií o súčasnej tvorbe autora. 

Ateliér s pokojnou atmosférou Petra niekedy vystrieda za prácu v teréne, ako tomu bolo aj v prípade populárneho festivalu Pohoda. „Napríklad live maľovanie znie super, ale pred ľuďmi to bolo omnoho ťažšie ako som si predstavovala. Predsa len je maľba intímnou záležitosťou.“ Maľovanie v tráve na preľudnenom verejnom mieste bola teda pre Petru výzva a skúsenosť, ktorá priniesla výsledky v podobe výstavy. 

Milovaný Berlín

Okrem Košíc hľadá inšpiráciu aj v iných mestách a krajinách, ktoré navštívila. Patrilo medzi nich aj hlavné mesto Nemecka, Berlín, vyznačujúce sa veľkým počtom kultúrnych a vedeckých zariadení, z ktorých niektoré sú známe a populárne aj v zahraničí. Kultúrna pestrosť a tolerancia sa pritom traduje hlavne z čias Západného Berlína, ktorý sa stal v tomto zmysle slobodným mestom. 

„Zamilovala som si ho hneď na prvý pohľad. Očaril ma zmesou kultúr na jednom mieste, zaujímavou architektúrou vrátane dúhového paneláku, ktorý som tiež zaradila do svojej tvorby. Od tej doby maľujem nielen košické, ale už aj berlínske,“ so smiechom hovorí autorka. 

Stroj času

Osobitnou kapitolou bolo pre Petru Rumunsko, kde spoznala umelcov z celého sveta. 

“V európskom meradle ide stále akosi o zabudnutý kút, čo je veľká škoda. Mestá sú poznačené globalizáciou, avšak rumunský vidiek ešte nezažíva rušné životné tempo. Cestami putujú  vozy poháňané koňmi, často naplnené kopami sena. Malebné dedinky a krása Karpát fungujú ako stroj času. A práve preto sú nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a krajinou, kde sa vždy rada vrátim.“

Neušli jej ani destinácie ako Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Maďarsko, Španielsko, Srbsko. Rovnako tak ju lákajú exotické krajiny, ktoré poskytujú viac voľnosti v maľbe. „Keby som mala robiť iba geometricky obrazy bytoviek, asi by som sa zbláznila,“ smeje sa Petra. 

Tatiana Seligová