Košice čaká jedinečná výtvarná udalosť – návrat „strateného“

Už v piatok môžete navštíviť veľkolepú výstavu významného košického rodáka, portrétistu cisára Františka Jozefa I. a jeho manželky Sissi, maliara Leopolda Horovitza (2. februára 1838, Košice – 16. november 1917, Viedeň). O udalosti roka vo výtvarnom živote mesta sme sa rozprávali s autorom nápadu, riaditeľom Východoslovenského múzea Robertom Pollákom.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s menom Leopolda Horovitza?
Dávno predtým, ako som sa stal riaditeľom Východoslovenského múzea, som mal na starosti ústavný archív našej inštitúcie, ktorý obsahuje dôležitú a zaujímavú agendu od jej vzniku v roku 1872. Sú v ňom písomnosti najmä z čias pôsobenia riaditeľa bývalého Hornouhorského Rákociho múzea, ktoré bolo naším predchodcom, muzeológa a historika Josefa Poláka. Naďabil som aj na jeho korešpondenciu s Arminom Horovitzom, synom Leopolda, v súvislosti s prípravou výstavy jeho otca v roku 1938. Toto bolo moje prvé stretnutie.

Čím vás Leopold Horovitz oslovil?
Priznám sa, jeho diela som nepoznal. Ale podľa výstav, ktorých dušou bol Josef Polák, som si uvedomil, že bývalý riaditeľ múzea mal vkus a „dobrý nos“, čo sa potvrdilo už v spomínanom roku 1938.  

Podľa „horovitzologičky“ a kurátorky súčasnej výstavy Jany Švantnerovej zo Slovenskej národnej galérie ste s myšlienkou usporiadať v Košiciach výstavu, ktorá by pri príležitosti stého úmrtia slávneho rodáka prezentovala jeho život, dielo a dobu, prišli pred dvomi rokmi. Čo vás naštartovalo?
Potrpím si na výročia. Uvedomoval som si, že rok 2017, teda storočnica úmrtia Leopolda Horovitza, sa neúprosne blíži. Pri príležitosti odovzdávania cien Pamiatok a múzeí som 11. septembra 2015 v Modre oslovil generálnu riaditeľku Slovenskej národnej galérie pani Alexandru Kusú. Vedel som, že naše múzeum samostatne výstavu takéhoto rozsahu neustojí, no najmä, že v SNG pracuje kolegyňa Jana Švantnerová – ako ste ju správne nazvali, „horovitzologička“. 

Meno Leopolda Horovitza je napriek jeho nesporným kvalitám, ktoré potvrdzujú ocenenia z výstav a výtvarných salónov v Paríži, Mníchove, Budapešti a Varšave, na Slovensku pomerne neznáme. Podľa kurátorky je to tým, že v slovenských štátnych zbierkach sa nachádza menej ako dvadsať jeho diel, aj tie pochádzajú z obdobia ranej tvorby maliara.Nemali ste obavy, čím naplníte výstavné priestory?
Samotnej realizácii predchádzalo množstvo konzultácií a stretnutí a vzhľadom na koncepciu výstavy, v rámci ktorej predstavujeme aj jeho učiteľov, súpútnikov, ale aj „konkurentov“, nemal som žiadne obavy. Bude to úžasný zážitok! 

Obrazy prezentované na výstave sú zo zbierok rakúskych, poľských, maďarských, ale aj slovenských inštitúcií a zberateľov. Koľkými obrazmi disponuje Východoslovenské múzeum? 
Je zaujímavé, že obrazy Leopolda Horovitza, ktorý bol vo svojej dobe známym umelcom, sa neobjavili v prvej expozícii nášho múzea, ktorú otvorili v roku 1903 v našej hlavnej budove. Jeho diela sa do našich zbierok dostali v časoch, keď bol riaditeľom múzea Josef Polák. Len taká perlička – počas pobytu prezidenta Československa Eduarda Beneša v Košiciach niekoľko diel Leopolda múzeum zapožičalo na výzdobu jeho rezidencie. Potom začiatkom 50. rokov minulého storočia bola časť vzácnych zbierok múzea, vrátane časti diel Horovitza, predisponovaná do vznikajúcej Východoslovenskej galérie. Niektoré boli, žiaľ, vážne poškodené alebo zničené pri výbuchu plynu a požiari galérie 12. januára 1985. V súčasnosti máme v zbierkach desať prác tohto významného autora. 

Ktoré z vystavovaných diel či artefaktov si najviac ceníte? 
Je to ťažká voľba. Možno pre mňa sú to portréty jeho príbuzných, keďže hlavne k mame mal autor veľmi blízko. Chcel by som ale upozorniť aj na úžasný fotografický album Emanuela Rotha, jedného z Leopoldových učiteľov, ktorý ešte len čaká na svoje úplné spracovanie. 

Tvorbu Leopolda Horovitza priblížila v Košiciach naposledy výstava pri príležitosti stého výročia jeho narodenia v roku 1938. Súčasná pripomína storočnicu jeho úmrtia. Mohli by ste ich porovnať?
Josef Polák mal v roku 1938 k dispozícii syna maliara, Armina Horovitza, ktorý išiel v otcových šľapajách a podieľal sa na príprave otcovej výstavy. My máme, našťastie, Janu Švantnerovú zo Slovenskej národnej galérie, ktorá má život a dielo Leopolda dokonale naštudované, a Ivana Havliceho, ktorý je kurátorom výstavy za naše múzeum. Samozrejme, máme ambíciu prekonať výstavu spred 80 rokov.  

Aké miesto patrí výstave Leopold Horovitz Stratený – nájdený v kontexte výstavných aktivít Východoslovenského múzea a Košíc?
Je to naša najvýznamnejšia tohtoročná výstavná aktivita. Logisticky, finančne aj inštalačne najnáročnejšia. Keď sa dobre pamätám, tak za posledných dvadsať rokov sme takú nemali. 

Koľko bude stáť usporiadanie Horovitzovej výstavy a kto ju financoval?
Pôvodný rozpočet výstavy bol približne 80-tisíc eur. Asi ich prekročíme, ale to bude jasné až po skončení výstavy. Veľkú časť nákladov si Slovenská národná galéria a Východoslovenské múzeum hradia takpovediac z prevádzkových peňazí. Projekt z verejných zdrojov dotoval Fond na podporu umenia a veľmi nám pomohol náš zriaďovateľ Košický samosprávny kraj, ako aj sponzori. Súčasťou výstavy bude aj dvojjazyčný objavný katalóg, povedal by som, že skôr monografia o Leopoldovi Horovitzovi, v slovenčine a angličtine, na ktorej sa podieľalo viacero autorov na čele s pani Švantnerovou. 

Čo si od výstavy sľubujete?
Touto výstavou „nájdeme“ pre Košičanov Horovitza, ktorý bol minimálne 80 rokov pred verejnosťou „stratený“. Verím, že výstava podporí zdravý lokálpatriotizmus Košičanov, na ktorý som stále nesmierne hrdý.

PhDr. Robert Pollák

• Narodil sa 20. februára 1956 v Košiciach
• Absolvoval Filozofickú fakultu UK Bratislava, odbor československých dejín a archívnictva, doktorát získal z pomocných vied historických
• Už počas štúdií pracoval na historickom odbore Východoslovenského múzea, spracovával fondy Rukopisov a písomností a cechového archívu, publikoval k dejinám cechov v Košiciach, je spoluautor a autor viacerých výstav a expozícií 
• Od roku 1999 je riaditeľom VSM