Legenda slovenskej grafiky u Löfflera

Príjemným a užitočným oživením košického výtvarného života je výstava diel grafika, maliara a ilustrátora Vladimíra Gažoviča. Pod titulom Opus #75 ju v Múzeu Vojtecha Löfflera otvoril nemenej skvelý a chýrny maliar Nikolaj Feďkovič, ktorý je zároveň jej kurátorom.

V názve tejto prezentácie je okrem iného zakódovaný aj vek umelca, z ktorého vyžaruje nielen príslovečná pokora, ale i čaro umeleckej osobnosti. Gažovičov fascinujúci vizuálny ohňostroj pretavený do širokého spektra grafických techník a najnovších výtvarných prúdov uchváti aj toho najnáročnejšieho milovníka výtvarného umenia.

Závislosť

Majstra farebnej litografie neustále mobilizoval tvorivý nepokoj, jemu vlastné hľadačstvo, vrodená túžba, ba možno až závislosť kráčať po nevyšliapaných cestách. Tieto atribúty ho doviedli k najprestížnejším svetovým oceneniam za grafiku. Ako nonkonformný umelec často privádzal do rozpakov vnímateľov svojich diel už v minulom režime.

V období ranej tvorby prejavoval hlbokú náklonnosť k fantazijnému realizmu, ktorý bol pre dobovo ideologizované umenie protivnícky a trpený s veľkou nevôľou. Neškrupulózne podpichoval i dráždil tým, čo bolo nerado videné či strojene prijímané. Odkryl absurditu bytia so všetkými pochabosťami človeka, schváteného vidinou hmotných pôžitkov, opantaného márnosťou, pokrytectvom, neresťou, neslobodou.

Enfant terrible

Na viacerých veľkoformátových grafických listoch vidno, ako s potešením a rád preniká hlboko pod povrch konvenčných vzťahov medzi mužom a ženou.

S pôžitkom prezrádza obsah ich erotizujúco slastného dialógu. Nielen pre svoju pikantnosť, či prirodzené zobrazenie nahoty, alebo demaskujúcu, provokatívnu zmyselnosť plnú napätia. Jednoducho, leitmotívom Gažovičovej tvorby je chuť zachytávať grotesknosť ľudskej existencie skrz vzrušujúci súboj pohlaví a odhaľovať jeho dráždivo chutnú dvojzmyselnosť s tajuplným nádychom a neraz i nedopovedaným záverom.

Svojským umeleckým videním sa vymanil spod uzdy mámení a preludov a zreálnil si svet vlastným nazeraním naň. Odmietal poslušne prijímať niečiu predstavu o bytí a jestvovaní, zvlášť, ak táto predstava bola vyžadovaná a nadiktovaná. V tomto zmysle sa Gažovič stal enfant terrible, jednoducho „postrachom“ našej grafiky. Toto označenie však treba chápať ako lichôtku a zároveň aj poklonu, ktorá tomuto majstrovi prináleží pre jeho umeleckú originalitu, odvahu a úprimnosť, čo dokazuje celým svojím doterajším dielom.

Priateľské putá v labyrinte sveta 

„Keď ma oslovil, či by som kurátoroval jeho košickú výstavu, zažil som príjemný šok,“ usmieva sa „aristokrat maľby“ Nikolaj Feďkovič. S Vladimírom Gažovičom sa poznajú dlhé roky. Spája ich nielen priateľstvo, ale aj tvorba. „Vlado je predstaviteľom fantazijného maliarstva. Jeho centrami boli Praha, Viedeň, Krakow. Svojou výnimočnosťou zapadá do tejto stopy.“

Ďalším spolupútnikom Gažoviča bol Albín Brunovský. Na sklonku 60. rokov spolu roztočili kolotoč svojej obrazotvornosti. Vytvorili tandem na ceste odhaľovania labyrintu sveta spôsobom, aký nemá vo svete obdobu - rozvíjaním línie imaginatívnosti a magickosti, s fantazijnými motívmi z mytológie či sveta snov.

Vladimír Gažovič: Opus #75
– Múzeum Vojtecha Löfflera
– Výstava potrvá do 8. novembra 2015

Tibor Kočík

Foto: Veronika Janušková