Maliar a novinár, srdcom Zemplínčan

Štefan Makara (1925 – 2005) profesionálne celý život osciloval medzi novinárskym a maliarskym povolaním. Tohto roku si pripomíname jeho nedožité 90. výročie narodenia.

V jeho ateliéri, chaotickom, no, paradoxne, rozkošnom, až ľúbivom, sa človek cítil príjemne, polahodne. Vyznačoval sa prenikavým kultúrnym a historickým rozhľadom. Máloktorý výtvarník jeho generácie sa natoľko venoval vzdelávaniu ako on. Aj preto bol príjemným spoločníkom a skvelým diskutérom.

Paleta a mikrofón

Záujem o výtvarné umenie rozvíjal na michalovskom Učiteľskom ústave (1942 – 1946) pod vplyvom pedagóga Teodora Jozefa Moussona. Študentské maľovanie paralelne rozvíjal s literárnymi pokusmi. Po maturite rok učil na meštianskej škole v Malčiciach. No po vojenčine sa už za katedrou neobjavil. Prijal miesto redaktora v košickom rozhlase a popritom maľoval. Neskôr krátko študoval maľbu na bratislavskej VŠVU u Čemického a Matejku.

Prvýkrát sa maliarsky prezentoval koncom roka 1954 na prehliadke východoslovenských autorov ako bytostný krajinár.

„Vždy som mal pocit, že tu u nás na rovine akosi nepatríme k tej romantickej krajine pltníkov, drevorubačov a bačov, ktorých obdobie romantizmu dosadilo v národnej kultúre namiesto rytierov. Obdivoval som Benku, nemal som však odvahu namaľovať tú našu zemplínsku krajinu. Oddávna sa mi žiadalo k tomu čosi povedať štetcom, začleniť naše široké horizonty do vertikálnej slovenskej krajiny.“

Vlastná cesta

Medzníkom bol pre neho rok 1961. Vtedy založili košickí a prešovskí výtvarníci tvorivú skupinu Roveň (iniciátor Alexander Eckerdt, Juraj Daňo, Andrej Gaj, Július Machaj, Štefan Makara, Mikuláš Rogovský). Realitu redukovali na geometrizujúce proporčné vzťahy. Aj Makara – v tom čase redaktor Východoslovenských novín – začal zjavne negovať vtedajší povinný model objektívnej reality. S príslovečnou, jemu vlastnou maliarskou ľahkosťou vybudoval osobitý model zobrazovania zemplínskej nížiny, rurálnej architektúry a tiež mestskej civilizácie, pričom z ich pozadia prenikal Makarov vnútorne čistý, poetický svet.

Sľubný rozlet skupiny Roveň zastavil normalizačný proces.

Neskoršia práca novinára-reportéra mu umožňovala, aby na stránkach novín sa venoval výtvarnému umeniu, výskumom archeológov, národopisnému svojrázu aj prírodným zvláštnostiam kraja. Podobne orientoval svoje pôsobenie v televízii. Bol scenáristom, inokedy režisérom mnohých umeleckých dokumentov, napr. Ladislav Medňanský, Kto bol Tivadar Csontváry, Tu žil Majster Pavol a i.

Dieťa Zemplína

Popri novinárskej práci nachádzal potrebný čas aj na maľovanie. Pokračoval v poeticko-realistickom zobrazovaní rodného Zemplína (narodil sa v Ložíne v rodine keramikára). Mnohé z miest, čo namaľoval, už dnes nejestvujú.

„Som krajanom básnika Pavla Horova, istý čas bol aj mojím riaditeľom v rozhlase. On písal o vysokom letnom nebi, ja som ho maľoval. Všetky symboly, ktoré spomínal vo svojich básňach, možno nájsť aj na mojich obrazoch. Chcel som sfilmovať jeho básnickú zbierku o Zemplíne, ale prišiel rok 1968 a nestihli sme to. Učil ma aj na meštianke, neskôr sme spolu boli v rozhlase. Dá sa povedať, že sme boli priatelia, hoci bol o generáciu starší.“

Tibor Kočík
Foto: Dokumentačné centrum VSG