Mária Stuartová ožije na javisku Štátneho divadla

Postavu škótskej kráľovnej Márie Stuartovej v pripravovanej inscenácii rovnomennej drámy Friedricha Schillera, ktorá bude mať premiéru v piatok 12. apríla v historickej budove Štátneho divadla Košice, hrá Tatiana Poláková. Požiadali sme ju o rozhovor.

Táto sezóna by sa dala nazvať aj sezónou klasikov. Po Moliérovej Škole žien bude mať košickú premiéru Mária Stuartová Friedricha Schillera. Oba texty sú napísané vo veršoch. Ako ste sa vysporiadali s učením textu? 
Schillerov text vnímam ako kód, ktorý sám osebe po prvom prečítaní veľa nepovie. Je potrebné ho dešifrovať, ísť pod jeho samotný povrch. Na tom sme dlho pracovali. Bez dôkladnej analýzy je ťažké zachytiť myšlienku a odkryť všetky tie vášne a hrôzy, ktoré autor vnímal a ukryl do veršov.  No a keď už viem, o čom hovorím, verš ma ďalej nezväzuje a učí sa ľahko. 

V Schillerovej hre sa stretávajú dve ženy, vládkyne. Aká bola podľa vás škótska kráľovná Mária Stuartová? Zisťovali ste si o nej nejaké informácie pred začatím skúšobného obdobia?
Tak ako sú v živote ľudia, ktorí svoj život žijú, a naopak, ľudia, ktorí ho len prežívajú, aj tu sa stretávajú podobné princípy dvoch silných žien. Oheň a ľad. Čítala som niekoľko kníh o Márii Stuartovej, z ktorých sa dozvedáme, že bola veľmi prirodzená, živočíšna, otvorená, priama a slobodná. Nebála sa byť človekom, žila svoj život naplno, a možno práve preto urobila toľko zásadných chýb – aj politických. Česť a hrdosť boli jej veľkou silou. Radšej zahynula, ako by sa pokorila. Alžbeta síce napokon získala moc, no Mária v tomto boji navždy ostane ako morálny víťaz.

Po Adriane v Moraviovej Rimanke je to pre vás ďalšia veľká postava, tentoraz z klasického repertoáru. Stretli ste sa so Schillerovými textami už predtým, alebo je to vaše prvé zoznámenie? V čom je pre herečku iné hrať postavu z minulosti pomerne nedávnej a postavu zo 16. storočia?
Obe ženy – Adriana Silenzi i Mária Stuartová – boli v prvom rade ženy, ktoré mali svoje túžby a vášne, tak ako ich majú aj ženy v 21. storočí. Čiže aj ja, moja suseda, alebo pani za priehradkou na pošte. Išlo iba o okolnosti, v ktorých sa ocitli a realizovali svoje túžby, lásky, sny a o to, ako sa v nich vysporiadali so sklamaním, bolesťou či utrpením.

Schillerova hra rieši politiku, lásku, intrigy a mocenský boj. Dajú sa nájsť v príbehu spred 400 rokov paralely so súčasnosťou a v čom je zaujímavý pre diváka? 
Presah Schillerovho textu do súčasnosti je citeľný a myslím, že aj veľmi aktuálny. Vždy tu bol a bude existovať boj o moc a lásku a s tým spojené intrigy, pohadzovanie si horúceho zemiaku, či Pilátovo gesto umývania rúk. V tomto zmysle sa dá povedať, že hra nastavuje zrkadlo politickej machinácii v každom štáte a v každej dobe. Áno, aj nám v súčasnosti.

Máriu Stuartovú režíruje slovinský režisér Diego de Brea, ktorého produkcie sú známe minimálne v celej Európe. Je to určite nová skúsenosť aj pre súbor. Priniesol do skúšobného procesu niečo, čo je aj pre vás novinkou?
O Diegovi je známe, že jeho spôsob práce rozdeľuje ľudí (hercov) na dva tábory – jedni akceptujú jeho spôsob réžie a iní zasa nie. Osobne som sa s podobným “mimozemšťanom” nestretla. Zvládnuť s ním skúšobné obdobie v dobrom fyzickom, ale i psychickom zdraví, to chce veľa trpezlivosti, sily, odvahy, pokory, otvorenosti a viery.  Je to typ režiséra, ktorý na každú skúšku prináša so sebou tsunami energie, nápadov, motivácií, ktorý sa o herca naozaj zaujíma do špiku kosti a venuje sa mu. Stretnutie a práca s ním bola pre mňa novou skúsenosťou a zážitkom, na ktorý sa nikdy nezabúda. Za seba hovorím – v tom pozitívnom zmysle slova. 

(SD)