Martha Cooper priniesla do Košíc zrod street artu

Martha Cooper je legendárna americká fotografka. Pracovala pre New York Post a National Geographic, no preslávila sa najmä snímkami newyorskej graffiti scény v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Čiperná, večne usmievavá sedemdesiatnička otvorila vo štvrtok v galérii Kotolňa na Strojárenskej ulici výstavu svojich fotografií. Cesta na Slovensko je pre ňu návratom domov, pretože práve z dedín Cífer a Zemianske Sady na západnom Slovensku emigrovali v roku 1860 jej prastarí rodičia do amerického Baltimoru. Denník košice:dnes ju počas jej prvej návštevy nášho mesta exkluzívne vyspovedal.

Vyštudovali ste antropológiu a neskôr ste ako dobrovoľníčka pracovali v Peace Corps. Ako ste sa odtiaľ dostali až ku street artistom?

Nebola to až taká dlhá cesta. Študovala som kombináciu umenie a antropológia. Obidva tieto odbory majú dosť veľa spoločného. Antropológia sa zaoberá aj vplyvom umenia na človeka, muzeálnou prácou, kmeňovým, ľudovým či primitívnym umením. Nehovorím, že graffiti sú primitívne umenie, ale zaujímalo ma to ako kultúra so statusom, ktorému rozumejú iba oni. A graffiti sú podľa mňa v tomto prípade excelentný príklad. Bola to subkultúra v New Yorku, kde mladí kreslili spôsobom, ktorému rozumeli iba oni sami. Mali zmysel pre to, čo je dobré, čo je zlé, kto to vie robiť, kto nevie. Týmto je to veľmi podobné kmeňovému umeniu.  

Ako vnímate rozdiel medzi grafiťáckou subkultúrou v 70. a 80. rokov 20. storočia a tým, čím je dnes?

Graffiti v dnešnej dobe už nie sú subkultúrou, ale je to niečo ako hodnotné industriálne umenie. Street art je najrozšírenejšie umelecké hnutie na svete. Sami ľudia hovoria, že doteraz tu nebolo tak rozšírené celosvetové umelecké hnutie. Čiže posunulo sa to z toho podzemia na povrch, čo sú úplne rozdielne veci. No stále sa zaujímam, kam sa to hýbe. Mňa totiž zaujalo to, že sa mi podarilo preniknúť do takého tajného vesmíru.

Za každou fotografiou sa určite skrýva silný príbeh. Ktorý je pre vás osobne najsilnejší?

Nepovedala by som, že sú tam silné príbehy. Pre mňa bolo zaujímavé hlavne to, že títo prevažne mladí chlapci a pár dievčat sa tak neuveriteľne intenzívne venovali kresleniu. Bolo to čisté umenie. Je samozrejmé, že najprv museli prejsť ťažkou skúškou – nikto nekupoval farby, museli doslova kradnúť a robiť si plány, kde budú maľovať. Bola to stále taká misia, niečo ako veľmi dobre pripravený útok na systém metra. Pre analytických ľudí by som povedala, že išlo o veľmi dobre naolejovaný stroj. A to je to, čo mňa v skutočnosti zaujímalo.  

Cítili ste pri fotení nejaké riziko?

Musela som podstupovať veľké riziko. Tak od znepriatelených bánd, ktoré nás mohli napadnúť, ako aj od polície, ktorá mohla prísť a zatknúť nás. Rizikom bolo tiež stáť na nebezpečnom mieste, niekde na tretej koľaji, ktorá bola pod elektrickým prúdom. Tiež som úplne nezbožňovala postávať niekde celú noc. Áno, musela som podstupovať riziko, ale cítila som, že fotografie, ktoré som robila, za riziko stáli.

Skúste si spomenúť na nejaký príbeh z tých čias…

Nie som dobrý rozprávač príbehov. Ale poviem vám niečo o Dondim. On je pre mňa najzapamätateľnejší, pretože bol schopný naplánovať úplne všetko. Vedel presne, kde umiestniť písmená, aké farby použiť. Keď išiel maľovať, vedel presne koľko plechoviek a akej farby si so sebou priniesť, vôbec to nebolo také nejaké náhodné tipovanie. Zobral napríklad tri plechovky ružovej, päť plechoviek čiernej a pre mňa bolo neuveriteľné, ako to presne dokázal všetko minúť. Nie je to nejaký veľký príbeh, ale toto ma fakt šokovalo.

Vernisáž výstavy vyvolala extrémny záujem.

Fotografka vďačne rozdávala autogramy.

Na výstave ma zaujala fotografia s policajtmi v metre pod graffitmi. Ako keby vám priam pózovali. Ako sa vám toto podarilo?

Bol to iba šťastný záber, jednoducho tam stáli. Oni nič nepovedali, ja som nič nepovedala a iba urobila cvak. Tieto graffiti som predtým nefotila, takto to náhodne vyšlo. Šťastie je to, na čo my, fotografi, stále čakáme, pretože stále je to kombinácia skúseností a šťastia. A v tomto prípade som mala veľa šťastia.

Keith Haring je jedným z najslávnejších street artistov. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Nebola to úplne spolupráca, ale poznám ho, urobila som pár fotiek toho, čo spravil. Pre mňa bol dobrým trendovým umelcom. A ja som sa viac zaujímala o kultúru, nie až tak o trendových umelcov. Ale keďže som sa zaujímala o graffiti tak som mu tiež urobila pár fotiek.

Ako prebiehalo vtedy také fotenie a striekanie, mali ste nejako rozdelené úlohy?

Stále som bola iba fotografom a išla s nimi len robiť fotky. Fotografia bola vždy veľmi dôležitou súčasťou graffiti, pretože potrebovali obrázok toho, že naozaj ten vlak zmaľovali. Mohlo sa stať, že by ho už nikdy viac nezbadali, takže fotografie sa stali záznamom umenia. Čiže som sa stále venovala len tomuto, pretože som profesionálny fotograf, viem robiť dobré zábery. Stále som ich potom dala autorom, a tak som sa stala nevyhnutnou súčasťou výpravy.  

Pristihla vás niekedy aj polícia?

Nie. Takmer by som si aj želala, aby ma zatkli a mala by som pre vás dobrý príbeh… Ale nikdy sa to nestalo.

Maľovali ste niekedy?

Skúsila som to, ale nebola som na to dobrý adept. Nešlo mi to, čiže som toho veľa nenamaľovala.

Na vernisáž do Kotolne prišlo pomerne dosť ľudí, prekvapilo vás to alebo je to na vašich výstavách bežné?

Stále ma to veľmi poteší, ale jednoducho mám veľa fanúšikov. Čo iné mám na to povedať, na mojom instagrame mám 143-tisíc divákov. Toto je krása sociálnych médií, nestojí ma to nič a ľudia, ktorí ma sledujú, sa stále všetko dozvedia.

Je priestor Kotolne vhodný na prezentáciu fotky o underground graffiti?

Povedala som to už, je to skvelé miesto, to je pravda. Vystavujem aj v múzeách, ale omnoho radšej vidím svoje fotografie na drsných miestach. Čiže som veľmi spokojná, kde sú vystavené. Rada chodím do podzemia, máte tam pekné schody, je to skvelé pre túto výstavu, je to skutočne drsné. Mám veľa výstav, ale toto je jedna z tých lepších. Ľudia prišli, čiže som bola veľmi šťastná.

Vaša kniha Subway art je bibliou grafiťáckej subkultúry. Uvedomovali ste si pri fotení, že sa ňou môže raz stať?

Nie.  

Foto: Iveta Vaculová