Martin Šulík: K filmu som prišiel ako slepé kura k zrnu

Martin Šulík je uznávaným slovenským hercom, scenáristom a režisérom. Za svoju tvorbu bol ocenený na rôznych festivaloch. Na košickom Art Film Feste nám predstavil obnovenú verziu firmu pod názvom Všetko čo mám rád.

Prečo je pre vás film Všetko čo mám rád najosobnejším filmom?

Asi najosobnejším je preto, lebo mi tam hrá otec. Hrá veľkú postavu a málokedy sa mi s ním podarilo natáčať. Preto mám tento film rád. Keď sme to s Ondrejom Šulajom písali, tak sme si spravili bilanciu pozitívnych hodnôt. Spísali sme si veci, ktoré si myslíme, že majú v živote zmysel. Možno pre ten pozitívny náboj, ktorý sme do toho filmu vložili, mám tento film rád. Aj pre to, lebo je spojený s obdobím, keď sa na Slovensku počas 3 rokov uvoľnila atmosféra. Po páde komunizmu tu bola slobodná atmosféra. Tá sa potom rozplynula.

Tento film uvádza Art Film Festival v obnovenej digitalizovanej premiére. Prečo práve tento film?

Myslím si, že je to experiment Ruda Biermanna. Mnohé veci, ktoré sú natočené vo filme, sú živé. Hlavný hrdina stojí medzi rozhodnutím, či ostane na Slovensku, alebo odíde so svojou priateľkou do Anglicka. Myslím, že pred podobnou dilemou stojí na Slovensku veľa ľudí. Rozmýšľajú, či odídu žiť inde. Myslím si, že je to téma, ktorú chcel
Rudo odskúšať.

Vaše filmy patria medzi najoceňovanejšie v súčasnej slovenskej kinematografii. Je nejaká z týchto cien pre vás osobne významnejšia?

Všetky ceny sú pre mňa rovnako podstatné, pretože každú cenu vám niekto udelí. Dá vám ju preto, lebo sa mu ten film páči. Film je snahou nadviazať rozhovor s divákom. Cena je dôkazom toho, že ho nadviazal. V konečnom dôsledku vám ceny pri ďalšej práci nepomôžu. Pri ďalšom filme opäť sedíte pred prázdnym papierom a začínate odznova.

Pochádzate z hereckej rodiny. Vždy ste inklinovali k filmu, alebo ste chceli skúsiť niečo iné?

Áno, vyrastal som v hereckej rodine. Otec bol herec. Trávili sme veľmi veľa času v divadle. Pôvodne
som chcel študovať divadelnú réžiu, ale vtedy sa daný odbor neotváral. No otvárali filmovú réžiu. Nechcel som stratiť rok, tak som sa prihlásil. Čiže som sa k filmu dostal ako slepé kura k zrnu. Ale som veľmi šťastný. Možno to bola lepšia voľba.

Venujete sa hranému filmu, ale aj dokumentaristike. Ktorý z týchto žánrov preferujete?

Mojím učiteľom na VŠMU bol profesor Stanislav Barnický. Hovorí, že pri filme je najcennejšia zmena. Keď točíte hraný film, je dobre potom natočiť dokumentaristiku. Keď točíte vážny film, je potom dobre natočiť komédiu. Zmena vám umožňuje oživovať kontakt s realitou, a tiež pozerať sa na svet z rôznych pohľadov. Ja som sa naučil žánre striedať. Rád točím aj dokumenty, aj hraný film.

Navštívili ste mnohé festivaly. Myslíte si, že presun festivalu z Trenčianskych Teplíc do Košíc je prínosom?

Myslím si, že festival sa rozdvojuje. Pokiaľ viem, Trenčianskym Tepliciam festival ostal a Košiciam pribudol. Čo je podľa mňa dobré. Ukázalo sa, že za posledných pár rokov majú Košice veľký divácky potenciál. Je tu veľa mladých ľudí a je to blízko Prešova. Mesto kultúry ukázalo, že má veľmi vnímavé publikum. Asi je dobré, že ľudia budú mať príležitosť chodiť na festival. Dostanú sa k filmom, ktoré nie sú bežne v kinách ani v televízii. Košické publikum je vnímavé. Viem to aj preto, lebo chodím na uvádzanie filmov a premiéry.

Čo si myslíte o súčasnom stave slovenskej kinematografie?

Na Slovensku sa zlepšilo financovanie filmov, umožnilo mladej a strednej generácii vstúpiť do kinematografie. Priniesli úplne iný pohľad, nové témy. Vzniklo veľa dokumentov a hraných filmov, ktoré majú zvláštny výraz. Sú na rozmedzí dokumentov a hraných filmov. Do kinematografie vstúpili tvorcovia ako Juraj Lehocký, Zuzka Liová, Ivan Ostrochovský, Jaro Vojtek. Filmári strednej generácie natočia ešte veľa pekných filmov.

Chystáte sa vytvoriť niečo nové alebo chcete nechať priestor mladým tvorcom?

Ja som vyslovene uzavrel svoju tvorbu a čakám, čo sa so mnou bude diať. Mám napísaný scenár a uvidím, či sa na to podarí získať peniaze.

(BG,OT)
Foto: Ján Vlk – Dreamwolf