Mladému košickému violončelistovi tlieskala aj holandská kráľovná

Od piatich rokov hrá na violončelo, v deviatich vystúpil pred holandskou kráľovnou, v dvanástich hral prvýkrát so Štátnou filharmóniou Košice, od sedemnástich študuje na univerzite vo Viedni, od roku 2015 je členom hudobného telesa Quasars Ensemble. Čo ho ešte čaká? Talentovaný 23-ročný Košičan Ján Bogdan kráča vo svete hudby míľovými krokmi. 

Mladý violončelista má hudbu v krvi. „Mamka je učiteľka klavíra a ocko hráva na gitare. Mám päť starších súrodencov a každý z nich hrá na nejaký hudobný nástroj, okrem brata, ktorý sa venuje tancu na vozíku. Rodičia nás viedli k hudbe a spevu odmalička, hlavne mamka, ktorá s nami každý deň sedela pri klavíri a spievala,“ zaspomínal si na detstvo.

Už odmalička vnímal okolo seba rôzne hudobné nástroje. Klavír, husle, gitaru, violončelo. Jedno mu však učarovalo obzvlášť a chcel sa mu začať venovať. „Keď som mal päť rokov, mamka ma vzala na bratovu hodinu na Konzervatóriu Timonova 2 v Košiciach k profesorovi Milanovi Červenákovi. Opýtal sa ma, či chcem hrať na klavír alebo violončelo. Moja odpoveď bola husle.“ O chvíľu sa však zhodli, že to skúsi s violončelom. Tento moment určil smer jeho kariéry. 

Neoddeliteľná súčasť života

Začal študovať na ZUŠ Jantárova a súčasne aj u profesora Červenáka. O tri roky neskôr sa ako 8-ročný stal oficiálne študentom externej prípravky na konzervatóriu. Hudba sa stala súčasťou jeho života. 
 
„Kým som bol malý, nezamýšľal som sa, aké povolanie by som chcel robiť. Bol som extrémne hyperaktívny, robil som všetko, čo ma bavilo, cez hranie sa na piesku, behanie po vonku, bicyklovanie…,“ zhodnotil. To, že nemohol hrať futbal po škole dlhšie alebo venovať sa ďalším aktivitám, ktoré robili jeho spolužiaci, pocítil vo väčšej miere až neskôr. 

Síce nikdy to nepovažoval za problém, no nie stále mu to bolo po vôli: „Bolo veľa chvíľ, a nájdu sa aj dnes, keď sa mi nechce alebo nevládzem a musím sa zaprieť ako každý jeden z nás bez ohľadu na povolanie. V tom celom zohrali najvýznamnejšiu úlohu moji rodičia, ktorí ma od začiatku viedli k pravidelnosti, aby som to, čo robím, robil najlepšie ako viem. Som im za to veľmi vďačný.“

Zahral kráľovnej Beatrix

Štúdium na konzervatóriu v Košiciach mu prinieslo cenné skúsenosti. Jednou z nich bola návšteva holandskej kráľovnej Beatrix v Košiciach. Vtedy mal len deväť rokov. „Bol som medzi vybranými študentmi, ktorí jej zahrali. S každým sa osobne porozprávala a poďakovala. Bol to veľký zážitok, pretože je to veľmi charizmatická dáma,“ zhodnotil. 
 
Ich rozhovor bol priateľský. Chcela vedieť, ako sa Ján dostal k hudbe, ako dlho sa venuje hre na violončelo a položila mu základnú otázku, či ho nebaví viac hrať futbal ako väčšinu chlapcov v jeho veku. Odpoveď bola jednoznačná…

Na univerzite už v sedemnástich

Keď mal šestnásť, stretol sa na majstrovských kurzoch viedenských filharmonikov s profesorom Robertom Nagyom, prvým violončelistom Viedenskej filharmónie. „Na druhej hodine sa ma opýtal, či by som nechcel študovať v jeho triede vo Viedni. Bol som mu veľmi vďačný. Začal ma trénovať na prijímačky do prípravného ročníka, ktoré som o rok neskôr absolvoval,“ spomína si. 
 
Podmienkou bakalárskeho štúdia nebola slovenská maturita, ale dovŕšenie dospelosti. V tom čase mal sedemnásť rokov, a tak nastúpil do Viedne na Vorbereitung štúdium – prípravný ročník. Prijímačky na bakalárske štúdium absolvoval o rok neskôr. Maturoval, výnimočne, už ako študent univerzity.

Keď môže, cvičí

Hudbe venuje mnoho času. Koľko hodín denne cvičí? „Už sú to roky, čo to nepočítam. Nie je pre mňa dôležitý počet hodín, ale výsledok, ktorý viem zhodnotiť na konci cvičenia. Sú dni, keď stihnem hrať len hodinu, a sú dni, keď je to aj 10 – 12 hodín denne.“
 
Napriek zanieteniu dokáže aj relaxovať. Rozhodne nie je typ, čo by cvičil aj na dovolenke. Až na malé výnimky. „Raz sa stalo, že som musel cvičiť na dovolenke, lebo v deň návratu som rovno cestoval do Španielska hrať s orchestrom. Ale som zástanca toho, že keď človek oddychuje, má oddychovať, keď cvičí, má cvičiť.“ 
 
Okrem violončela takmer denne hrá na klavíri. Skúša tiež gitaru a vo výhľade má ľudové hudobné nástroje – fujaru, hang a duduk.

Rád počúva ticho

Podľa talentovaného Košičana hudbu potrebuje každý z nás. „Je to prostriedok, vďaka ktorému dokážeme prežívať oveľa hlbšie a intenzívnejšie rôzne pocity – bolesť, smútok, radosť, pokoj, lásku a mnoho ďalších. Dokážeme ňou prehovárať k ľuďom bez rozdielu na národnosť, vek či sociálne postavenie a odovzdávať im rôzne pocity a príbehy bez toho, aby sme niečo vyslovili. A to je na hudbe pre mňa to najčarovnejšie.“ 
 
Jedným z najväčších problémov dnešnej doby je podľa Jána to, že sa stále náhlime a nemáme na nič čas, často ani na pocity. „A k tomu nás vedie hudba, aby sme sa nebáli a neprestávali cítiť a objavovať hĺbku svojej duše,“ dodal.
 
Napriek tomu sa nájdu dni, keď nechce počúvať žiadnu hudbu, iba ticho. Keď ju však počúva, ide najmä o klasickú, od gregoriánskeho chorálu až po súčasnú. „Počúvam aj pop, funk, 80. roky, latino, gospel… A veľmi rad mám ľudovú hudbu rôznych krajín, no najviac asi tú slovenskú.“

Laureátska cena

Ján Bogdan považuje za najväčší úspech to, že môže robiť, čo ho napĺňa. „Nie je to len moja zásluha. Úspechom je pre mňa každý potlesk a každý človek, ktorého sa dotkne hudba, ktorú interpretujem. Som vďačný, že mám okolo seba skvelých umelcov, s ktorými môžem hrávať, spolupracovať a zdieľať lásku k hudbe.“ A čo súťaže? Tie sú až za tým… 

Pyšný je však na cenu Laureáta medzinárodnej súťaže Talents For Europe a teší ho, že mohol na základe konkurzu vystupovať ako 21-ročný v Teatro Alla Scala v Miláne spolu s orchestrom Wiener Philharmoniker.