Novodobé centrá kultúry
Vlani sa stali Košice spolu s francúzskym Marseille nositeľom prestížneho titulu Európske hlavné mesto kultúry. Zapísal naše mesto do mapy historicko-kultúrnych centier, ktoré treba vidieť, zažiť, precítiť. Čo nám ale reálne dal? O tom je dnešná potulka mestom sprievodcu Milana Kolcuna.
Jedného dňa prišli pracovníci starej krytej plavárne do práce a voda nikde. V bazéne dávala čosi o nej tušiť iba puklina. Odvtedy bol bazén, v ktorom sa naučili generácie Košičanov plávať, zatvorený.
ARCHITEKTONICKÉ DIELO
Budovu na okraji mestského parku považujú odborníci aj dnes za architektonický skvost.
Je dielom historicky prvého hlavného architekta mesta – Ladislava Greča. Vo vnútri sme sa cítili štýlovo – ako vo veľrybe. Jej piliere ako keby boli rebrami tohto najväčšieho cicavca. Zvonku nás vítali menšie ryby, ale aj žabky, ako ozdoby v kovanom zábradlí. A vnútri pri bazéne dotvárali pohodu mozaiky výtvarníčky Herty Ondruškovej – Viktorínovej.
Stará krytá plaváreň fungovala od roku 1962 do roku 1987, niektoré prevádzky však dlhšie.
UMENIE V BAZÉNE
Dramaticky chátrajúca budova určená na odpis chytila druhý dych vďaka projektu Európske hlavné mesto kultúry.
Hoci si zachovala svoje pôvodné črty, vnútri zažila budova upgrade, o akom sa jej nesnívalo. V roku 2013 už z nej bola Kunsthalle (Hala umenia) – prvá na Slovensku!
Bývalá plaváreň však neostane bez vody. Do bazéna ju možno napustiť až do výšky metra. Okrem hlavného bazéna, pribudlo ešte jedno menšie mokré pódium v podzemí pre asi 50 ľudí. Vodná kunsthalle je unikátom aj v porovnaní so zahraničnými.
NÁVRAT DOMOV
Prvou výstavou v nej boli sochy jedného z najslávnejších Košičanov vo svete – Gyulu Kosice (1924).
Tento sochár ako prvý na svete dal svoje diela do pohybu vodou. Tým vymyslel hydrokinetické umenie. Svoje umelecké meno si dal podľa rodného mesta. Aj preto jedno zo svojich diel venoval Gyula Kosice svojmu rodisku. Stojí pred starou krytou plavárňou, v súčasnosti Kunsthalle. A spolu so svojím autorom, ktorý sa symbolicky vrátil domov, nám robí neoceniteľnú reklamu doma i vo svete.
Z KASÁRNÍ KULTURPARK
Novodobým centrom košickej kultúry sa stali aj opustené kasárne z čias Rakúsko-Uhorska. Vďaka veľkorysej prestavbe sa premenili časom nahlodané, nepotrebné vojenské sklady na najväčšiu kultúrnu infraštruktúru na Slovensku za posledné roky!
Medzinárodnú súťaž s medzinárodnou porotou vyhral v roku 2010 projekt rekonštrukcie architekta Irakli Eristaviho. Architektúra celého areálu, ktorý si zachoval pôvodné črty, je decentne čiernobiela. Vynikne tým farebnosť parku i pestrosť akcií konaných vonku i vnútri. Lebo cez priehľadné steny niektorých objektov vidno, čo sa deje v interiéroch, až sa vám možno zachce pridať sa.
VOJENSKÁ ABECEDA
Aby sa nezabudlo na vyše storočnú vojenskú minulosť areálu, objekty Kulturparku sa volajú podľa toho, ako si hláskujú neznáme slová vojaci z rôznych krajín (aj leteckí dispečeri). A ako Alfa (hlavná budova), Č ako Charlie (Steelpark), Delta (infocentrum), Lima (bytíky pre zahraničných umelcov), Papa (spoločenský pavilón s kaviarňou)… Tieto slová (vo veľkom napísané na jednotlivých budovách) podvedome pripomínajú, že Košice boli významným posádkovým mestom.
Koncom 19. storočia, keď stavali tieto kasárne, žilo v meste takmer 4000 vojakov, čo bol vtedy každý 10. obyvateľ. Samozrejme, vojenských objektov bolo v meste asi 15. Vtedy však šlo o uzavretý areál, ktorý nevojaci nepoznali. Konečne je bez mohutného, nepriehľadného plota, otvorený pre všetkých kultúrnych ľudí.
Odporúčané články
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.