Rozália sa prihovorila Košičanom

Javiskové stvárnenie diela popredného slovenského spisovateľa žijúceho v Košiciach Stanislava Rakúsa je prvou divadelnou prezentáciou tohto druhu. Hoci by sme očakávali, že divadlo sa zhostí tej časti jeho tvorby, ktorá sa dotýka dedinského života, dramaturgicky si osvojilo niečo celkom iné.

Pod titulom Rozália uviedla Malá scéna ŠD náročnú, viacvrstvovú scénickú kompozíciu. Vznikla zreťazením rozprávaní, ktoré Rakús ako žáner adjustoval v rozpätí rokov 1993 – 2004 do svojich literárnych diel, resp. textov s biografickým či reflexívnym charakterom ako Temporálne poznámky, Z rozprávaní, úvah a rozhovorov, Nenapísaný román a i.

V spätnom zrkadle

Zrodilo sa dramaticky netypické dielo predstavujúce monodramatický text. Jeho základným žánrovým pôdorysom sa stalo rozprávanie.

Práve to predurčilo nároky na hereckú zdatnosť, ale aj divácku schopnosť sústredeného vnímania a poznania vyrozprávaných reálií. Tie sa dotýkali civilného života mestského intelektuála a plynutia času z rôznych aspektov jeho bytia – súkromný život s presahmi na jeho profesiu pedagóga i literáta, na manželstvo, osobné krízy, predkov, rodinu, veselé a tragické životné peripetie a pod.

Autor celú dejovú líniu rozprávačsky podfarbil pohľadom do spätného zrkadla. Odrazil sa v ňom minulý život protagonistu v priestore troch osudových lokalít jeho existencie (Trnava, Prešov, Košice) v rozmedzí piatich dekád.

Päť desaťročí

Aj preto režisér a autor dramatizácie textu Kamil Žiška rozložil hereckú prácu na plecia piatich hercov. Každý z nich sa predstavil v role muža, ktorého dramatickú situáciu determinovalo jedno desaťročie – Tomáš Diro (50. roky), František Balog (60. roky), Michal Soltész (70. roky), Ivan Krúpa (80. roky), Róbert Šudík (90. roky).

Herci rozvinuli životnú etapu tejto postavy, no nie tým, že v danej chvíli konali, ale tým, že rozprávali. Hovorili v minulom čase o dejoch či situáciách, opisovali rôzne osoby alebo prostredia. Išlo o individuálny, monodramatický výkon, ktorého ťarchu dokáže uniesť len skúsený, dobre disponovaný dramatický umelec.

Päť hercov

Z pätice hercov svojím výkonom najviac oživil scénu I. Krúpa, a to bez ohľadu na to, že svoju postavu mohol spestriť a obodriť dobrou náladou vďaka šťavnatým partom.

Neľahký zápas s textom predviedol M. Soltész. Napriek jeho náročnosti plasticky vykreslil atmosféru neslávne slávnej normalizácie v prostredí vysokoškolských pedagógov.

Zaujal aj R. Šudík, hlavne v záverečných fázach Rozálie, keď výlučne hlasovými prostriedkami dokázal podfarbiť dušičkovú atmosféru tohto cintorína máraiovským patetizmom z jeho Dohárajúcich sviec. No zaujal predovšetkým svojím kultivovaným, decentným výkonom, v ktorom sa hodnoverne odrážala intelektuálna a svojím založením slušná, korektná osobnosť dramatického subjektu, za ktorým treba vidieť – či chceme, alebo nie – samotného Stanislava Rakúsa.

Najbližšia repríza Rozálie bude 19. októbra na Malej scéne ŠD.

Tibor Kočík

Foto: archív ŠD