Sára Salkházi – z „patrónky fajčiarov“ rehoľná sestra
Režisér Kamil Žiška má cit pre pochopenie náročných tém zo života výrazných osobností. V Slovenskom národnom divadle už inscenoval hru o Silvestrovi Krčmérym i sestre Zdenke. Dnes uvedie na Malej scéne Štátneho divadla Košice svoj autorský projekt Sára Salkházi, inscenáciu o významnej osobnosti, ktorá prekročila hranice Košíc a stala sa dôležitým svedectvom odvahy a ľudskosti.
„Sára Salkházi je svedectvom doby a silným odkazom pre dnešných ľudí,“ hovorí okrem iného v rozhovore s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou.
Kde ste sa stretli so Sárou Salkházi prvýkrát?
Našiel som ju v Dóme svätej Alžbety v Košiciach, pri bočnom oltári. Nebolo mi najprv jasné, kto to je. Vyzerala, akoby bola cudzinka. Potom som si prečítal meno a až neskôr som nachádzal stopy, malé stopy v meste Košice…
V čom je odkaz Sáry Salkházi dôležitý pre dnešok?
Jej spiritualita je spiritualita človeka 20. storočia. Pochádza totiž zo sveta kaviarenského, intelektuálneho, novinárskeho a z takéhoto prostredia prechádza do toho duchovného, pracuje na sebe a mení sa. To je aj príbeh meniaceho sa 20. storočia.
Prečo sa rozhodla pre vstup do rehole Spoločnosti sociálnych sestier?
Túto rehoľu si vybrala, lebo chcela pôsobiť medzi laikmi… V takom priestore občas človek cíti väčšiu samotu, vyhorenosť alebo vyčerpanosť. Aj tým prešla. V reholi mala krízu, kedy chcela odísť. Pochopila však, že treba zostať na svojom mieste. Bol to neustály boj. Pokojne by mohla byť aj patrónkou fajčiarov, lebo bola fajčiarka a to bol len jeden z návykov, s ktorými v živote zápasila…
Aký kľúč ste volili pri rozhodovaní sa pre jednotlivé situácie z jej bohatého života?
Chcel som zachytiť zákruty alebo križovatky, ktoré riešila na svojej ceste. Dala sa na učiteľstvo, na to rezignovala z politických dôvodov, možno z revolty začala pracovať fyzicky a stala sa robotníčkou, potom chcela byť političkou a novinárkou, až nájde sociálne sestry. Ale križovatky – peripetie rozhodnutí, pokračujú aj ďalej, lebo Sára aj v tomto novom postavení, v rehoľnom rúchu, mala o sebe pochybnosti.
Hovoríme o Sáre ako o monodramatickej hrdinke? Alebo o tej, ktorá by sa bez malých osudov okolo nemohla stať hrdinkou?
Základným konceptom scény a uvažovania je hotel Schalkház, v ktorom vyrastala, kde mala korene. Jednoduchá situácia kaviarne tak lemuje prvú polovicu hry a potom z tohoto sveta prechádzame do sveta rehoľného. Príbeh lemujú aj obyčajní ľudia, ktorých stretáva – od matky, sestier, rodín, ktorým pomáha. A tie obyčajné osudy sa vplietajú do generálneho osudu Sáry Salkházi a vytvárajú ornament na jej živote. Je to monodráma s malými mozaikami osudov jej života.
Sára Salkaházi (do roku 1942 Sára Schalkház, *1899, Košice – † 1944, Budapešť) pôsobila pôvodne ako učiteľka a neskôr aj ako novinárka. V roku 1927 vstúpila do rehoľnej Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach. V roku 1937 ju preložili do domovského kláštora v Budapešti, kde počas druhej svetovej vojny skrývala spolu s ostatnými sestrami Židov. Príslušníci pronacistickej maďarskej Strany šípových krížov ju po udaní jednej zo zamestnankýň kláštora dolapili s niekoľkými Židmi, ktoré sestry ukrývali, zastrelili a telá zvrhli do Dunaja. V roku 2006 ju katolícka cirkev vyhlásila za blahoslavenú.(Zdroj: Wikipédia)
(DOH)
Odporúčané články
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
