Sára Salkházi – z „patrónky fajčiarov“ rehoľná sestra
Režisér Kamil Žiška má cit pre pochopenie náročných tém zo života výrazných osobností. V Slovenskom národnom divadle už inscenoval hru o Silvestrovi Krčmérym i sestre Zdenke. Dnes uvedie na Malej scéne Štátneho divadla Košice svoj autorský projekt Sára Salkházi, inscenáciu o významnej osobnosti, ktorá prekročila hranice Košíc a stala sa dôležitým svedectvom odvahy a ľudskosti.
„Sára Salkházi je svedectvom doby a silným odkazom pre dnešných ľudí,“ hovorí okrem iného v rozhovore s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou.
Kde ste sa stretli so Sárou Salkházi prvýkrát?
Našiel som ju v Dóme svätej Alžbety v Košiciach, pri bočnom oltári. Nebolo mi najprv jasné, kto to je. Vyzerala, akoby bola cudzinka. Potom som si prečítal meno a až neskôr som nachádzal stopy, malé stopy v meste Košice…
V čom je odkaz Sáry Salkházi dôležitý pre dnešok?
Jej spiritualita je spiritualita človeka 20. storočia. Pochádza totiž zo sveta kaviarenského, intelektuálneho, novinárskeho a z takéhoto prostredia prechádza do toho duchovného, pracuje na sebe a mení sa. To je aj príbeh meniaceho sa 20. storočia.
Prečo sa rozhodla pre vstup do rehole Spoločnosti sociálnych sestier?
Túto rehoľu si vybrala, lebo chcela pôsobiť medzi laikmi… V takom priestore občas človek cíti väčšiu samotu, vyhorenosť alebo vyčerpanosť. Aj tým prešla. V reholi mala krízu, kedy chcela odísť. Pochopila však, že treba zostať na svojom mieste. Bol to neustály boj. Pokojne by mohla byť aj patrónkou fajčiarov, lebo bola fajčiarka a to bol len jeden z návykov, s ktorými v živote zápasila…
Aký kľúč ste volili pri rozhodovaní sa pre jednotlivé situácie z jej bohatého života?
Chcel som zachytiť zákruty alebo križovatky, ktoré riešila na svojej ceste. Dala sa na učiteľstvo, na to rezignovala z politických dôvodov, možno z revolty začala pracovať fyzicky a stala sa robotníčkou, potom chcela byť političkou a novinárkou, až nájde sociálne sestry. Ale križovatky – peripetie rozhodnutí, pokračujú aj ďalej, lebo Sára aj v tomto novom postavení, v rehoľnom rúchu, mala o sebe pochybnosti.
Hovoríme o Sáre ako o monodramatickej hrdinke? Alebo o tej, ktorá by sa bez malých osudov okolo nemohla stať hrdinkou?
Základným konceptom scény a uvažovania je hotel Schalkház, v ktorom vyrastala, kde mala korene. Jednoduchá situácia kaviarne tak lemuje prvú polovicu hry a potom z tohoto sveta prechádzame do sveta rehoľného. Príbeh lemujú aj obyčajní ľudia, ktorých stretáva – od matky, sestier, rodín, ktorým pomáha. A tie obyčajné osudy sa vplietajú do generálneho osudu Sáry Salkházi a vytvárajú ornament na jej živote. Je to monodráma s malými mozaikami osudov jej života.
Sára Salkaházi (do roku 1942 Sára Schalkház, *1899, Košice – † 1944, Budapešť) pôsobila pôvodne ako učiteľka a neskôr aj ako novinárka. V roku 1927 vstúpila do rehoľnej Spoločnosti sociálnych sestier v Košiciach. V roku 1937 ju preložili do domovského kláštora v Budapešti, kde počas druhej svetovej vojny skrývala spolu s ostatnými sestrami Židov. Príslušníci pronacistickej maďarskej Strany šípových krížov ju po udaní jednej zo zamestnankýň kláštora dolapili s niekoľkými Židmi, ktoré sestry ukrývali, zastrelili a telá zvrhli do Dunaja. V roku 2006 ju katolícka cirkev vyhlásila za blahoslavenú.(Zdroj: Wikipédia)
(DOH)
Odporúčané články
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.
