Ticho na javisku alebo svet za oponou

Vo Východoslovenskej galérii na Hlavnej ulici vzdali hold skvelému scénografovi Štefanovi Hudákovi. Výtvarný a divadelný svet ho stratil vlani 17. novembra. Výstava má smutno-poetický názov  – Ticho na javisku. Potrvá do 15. marca a osloví návštevníkov svojou nevšednosťou. Návrhy scén s poznámkami, to sú mikro pohľady do duše ich tvorcu.

Akoby ľahko nahodená brilantná kresba na jednej strane a na druhej ukážky detailného prepracovania – návod pre tých, ktorí im v divadelných ateliéroch budú dávať definitívnu podobu. O majstrovi Hudákovi sa hovorilo, že vždy chodil na skúšky hercov, aby si overil, či je naozaj všetko tak, ako má byť a ak nebolo, tak na mieste hneď dotvoril, prispôsobil, opravil.

Š. H. na okraj jednej zo scénografických výstav: “Môžeme divákovi len priblížiť mechanizmus vzniku jednej zložky syntetického diela, akým divadlo je.“ Opona padne, návštevníci aplaudujú. Spravidla hodnotia výkony herca, prácu režiséra.

Na toho, kto vytvoril ilúziu skutočnosti a vtiahol nás do deja mostom svojej vnútornej Scénografia – to nie sú len kulisy, je to umelecký svet, kde má okrem bohatej invencie miesto vnímanie posolstva naštudovanej inscenácie, kde protagonisti musia mať komfort pri svojej hereckej kreácii, kde navrhnuté musí byť aj realizovateľné.

Okrem estetiky je dôležité technické zvládnutie priestoru. Otázky zmeny obrazov, svetla a množstvo iných, z pohľadu diváka detailov, sú z pohľadu tvorcu garantom celkovej úspešnosti predstavenia.

Š. H.: “Dnes s radosťou zodvihnem kúsok ceruzky na ulici, nie ona je na vine, že s ňou niekto nevie nič nakresliť.“

Štefan Hudák sa narodil vo Veľkom Šariši v roku 1942, ale rodina sa zakrátko presťahovala do Košíc. Na svet prišiel asi s ceruzkou v ruke, lebo jeho spomienky z detstva sú o kreslení, ale aj o výnimočnej zručnosti, keď si sám urobil, čo potreboval… ušil či opravil.

Zručnosť podedil možno práve po otcovi, remeselníkovi a k ostatnému ho prinútila ťažká sociálna situácia v rodine, keď mama ostala sama so šiestimi deťmi. Spomína na kurzy majstra Ľudovíta Felda, na ateliér akademického sochára Jána Mathého, na školské zošity zaplnené kresbami… Prijímačky na všeobecnú maliarsku školu (VŠVU) urobil v roku 1960 na prvý raz. Študoval u profesora Ladislava Čemického.

Bolo lákavé zostať sa tu učiť ďalej u známych výtvarných umelcov (Mudroch, Matejka), ale napokon predsa len zvíťazila scénografia, kde vedel využiť svoju extrémne vyvinutú zručnosť. Navyše  ju už vtedy viedol nielen v Československu uznávaný Ladislav Vychodil.

Štefan Hudák zvládol v roku 1962 ďalšie prijímacie pohovory tentoraz na VŠMU. Štúdium u Ladislava Vychodila bolo náročné, ale aj obohacujúce nielen o stretnutia s mnohými dnes už nezabudnuteľnými legendami československého dramatického umenia, ale aj možnosťou vycestovať do zahraničia. Nehovoriac už o participácii na niektorých prácach profesora Vychodila.

Napriek tomu, že si svojho učiteľa vážil, zvolil si vlastnú cestu – akčnej scénografie, kde sa stáva spolutvorcom celého diela. Nezabudol ale  podotknúť: „Experimenty, kedy sa v inscenačnom tvare autor úplne vytratí, by som trestal derešom.“

Š. H.: „Naozaj mi bolo priamo povedané – regionálny výtvarník. Beriem! Nehanbím sa za to… Kultúra národa spočíva v silných regiónoch, či nie?“ Východniari sa púšťajú do vecí s chuťou, elánom, odvahou. Nádherná až divoká príroda im dala do vienka obrovský temperament, ktorý musia práve pri tvorbe dostať zo seba von.

Dvere do mysteriózneho sveta originality im otvára priam detská zvedavosť. Pišta, ako majstra volali jeho najbližší a priatelia, nepochybne všetky tieto atribúty mal. Absolutórium scénografie absolvoval v Košiciach a sem sa vracia – k manželke a k synovi, po skončení vojenčiny vo Vojenskom umeleckom súbore. Nastupuje ako interný architekt v štúdiu Československej televízie, kde pôsobí do roku 1992. Spolupracuje aj so Štátnym divadlom i mnohými ďalšími slovenskými i českými scénami.

Ešte v 1968 roku získava I. cenu za scénografiu, v 1971 Striebornú medailu na II. Pražskom quadrienále, v 75 Cenu mesta Košíc za cyklus Zlatá brána. Na výstave nájdeme aj návrhy k Zlatej bráne s jeho poznámkou, že koľko detí vyrastalo na piesňach a tomto programe a čo sme im po jeho zrušení namiesto neho ponúkli i ako rád vymýšľal pre deti lietajúce stroje a iné veci z budúcnosti. V rokoch 1992 až 2014 pôsobí v slobodnom povolaní. V roku 1999 debutuje na Zámockých hrách zvolenských a o pár rokov neskôr je už „korunovaný“ za „Dvorného scénografa“ týchto hier.

Tí, ktorí majstra Hudáka poznali osobne, si ihneď spomenú na jeho láskavosť a stále sa usmievajúce, úžasne prajné oči. Na vystavených prácach vidno fortieľ v prevedení, precíznosť a spolu s ňou i ľahkosť výtvarného prejavu, emocionálnosť v detaile, neuveriteľnú kreativitu, ale aj hlbokú pokoru ku „kumštu“. Jednu z čŕt tohto umelca vystihujú jeho vlastné slová: „Sú aj krajšie veci na svete ako pocit našej geniality.“ Majstre, ďakujeme a ak ste sa nie raz pýtali, či treba hľadať krásu, domnievam sa, že áno, že poslaním človeka, tak ako ste sa o to snažili i vy, je ju nachádzať.

:KATARÍNA BEDNÁŘOVÁ