Vrchol festivalu Beethovenova deviata zaznie v Dome umenia po 14 rokoch

Bol 19. január 1954. V ten deň vojská Sovietskej armády oslobodili Košice. Trvalo ďalšie takmer štyri mesiace plné utrpenia a krvi, kým si svet definitívne vydýchol.

Najočakávanejším vrcholom tohtoročnej Košickej hudobnej jari bude slávnostný koncert venovaný 70. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny. V dome umenia zaznie po štrnástich rokoch prelomová Symfónia č. 9 Ludwiga van Beethovenova s Ódou na radosť.

PROROCKÉ GESTO

V celej histórii hudby azda niet veľkolepejšej oslavy ideálov ľudskosti, humánnych hodnôt a porozumenia, ktoré práve v čase vojnových hrôz ľudstvu chýbali.

Chýbali v tom čase aj samotnému Beethovenovi, ktorý stíhaný postrachom všetkých skladateľov – hluchotou, komponoval svoju poslednú symfóniu uzavretý sám v sebe,  hranicami choroby izolovaný od celého sveta.

Pôvodne plánoval napísať celú symfóniu v tradičnom, orchestrálnom obsadení. Skladateľovou ideou bolo kumulovať a  zblížiť hudbou svet gréckej antiky s kresťanskou spiritualitou.

Jeho skicáre svedčia o úpornom zápase a  dramatickom úsilí pojednať tónmi syntézu antiky a nového sveta, ako aj konečný zmysel bytia. Úsilie ústi v  prorocké gesto smerujúce k radosti a slobode, podstatou čoho je bezhraničná láska.

HUDBA A SLOVO

Beethoven cítil, že na jasnú deklaráciu svojej predstavy bude musieť siahnuť k slovu.

Najznámejšia štvrtá časť, vrchol diela, sa preto zdala byť vhodným priestorom na využitie textu, ktorý ho zaujímal už veľmi dlho. Zo Schillerovej Ódy na radosť si voľne povyberal  strofy tak, aby vyhovovali jeho básnickej vízii, pričom prvú strofu si napísal sám.

Svoje ideály však vyjadril predovšetkým hudbou, ktorú vlastne nikdy nepočul. Symfóniu komponoval už ako úplne hluchý a dokonca ju i sám premiéroval. V roku 1824 ju dirigoval i  napriek všetkým komplikáciám spojených s jeho chorobou.

PREDEL V HUDBE

Paradoxne, možno práve Beethovenova hluchota mohla byť určitým oslobodením sa od reality sveta.

Skladateľ v úsilí o vyjadrenie svojho ideového posolstva takmer ignoruje všetky doterajšie konvencie narábajúce s prostriedkami vyjadrovania hudby. Neberie ohľad na technické možnosti nástrojov v orchestri, ľudský hlas vystavuje tým najextrémnejším skúškam a prestávajú u neho platiť formové princípy.

Posledná symfónia L. van Beethovena bola od začiatku považovaná za majstrovské dielo vytvárajúce predel v hudbe, ktorým definitívne zavŕšil a prekonal jednu hudobnú éru. Tieň jeho vplyvu sa vznášal nad celým nasledujúcim obdobím a zasiahol aj súčasnosť . Aj keď Beethoven skomponoval svoje veľdielo o viac ako sto rokov skôr, než vypukla 2. svetová vojna, posolstvo jeho myšlienok ľudskej vzájomnosti je dodnes platné.

Od tých čias „Beethovenova deviatka“ zaznela pod taktovkami zástupov dirigentov. V Košiciach tentoraz pod vedením vynikajúceho Leoša Svárovského.

(lech)