Všetko, čo je blízke vášmu srdcu, si vás nájde“

Na tú cestu do Prahy nikdy nezabudne. Vyprevadil svoju dcéru na prijímačky a vybral sa po Nerudovej ulici na Hrad. V horúcom lete sa chcel trochu ochladiť, a tak vošiel do jedného z antikvariátov. Blúdil medzi regálmi s tisíckami kníh. Ako magnet ho priťahovala jedna publikácia – Seznam drogistů v Československu z roku 1938. Siahol po nej a – na jednej zo stránok našiel meno svojho otca. Starožitníkovi Karolovi Linhartovi zaplesalo srdce…

„Kniha stála dvesto českých korún. Ale keď predavač videl, že mám o ňu obrovský záujem, zvýšil cenu dvojnásobne… Pre mňa má však nevyčísliteľnú hodnotu. Vtedy som si uvedomil, že všetko, čo je blízke vášmu srdcu, si vás nájde…“

Starí Košičania si určite pamätajú na vychýrenú drogériu Lina na Mlynskej ulici číslo 6. Jej majiteľom bol Karolov otec František.

„Otec sa vyučil v Prešove u pána Paleša za drogistu – bol v podstate lekárnik, chemik, vyrábal a predával rôzne mastičky, krémiky, zároveň bol fotograf. A popritom vášnivý zberateľ starožitností. Mal obrovskú zbierku najmä zbraní, brnení, kobercov… Počas vojny až do začiatku 60. rokov minulého storočia svoje ´poklady´ ukrýval na povale nášho domu. Zrejme po ňom som zdedil vášeň k ´starinám´… A keďže otec mal drogériu LINA, svojmu starožitníctvu som dal meno LINArt…“

Vášeň či „diagnóza“?

V minulom režime pracoval Karol v štátnom podniku Klenoty. Z vodiča sa vypracoval na inšpektora a nakoniec na vedúceho predajne. „Bol to bazár a zároveň predajňa starožitností. Mal som šťastie. Mojím kolegom bol pán Löbe, starožitník, nesmierne skúsený, korektný odborník, nezištný, noblesný človek. Aj vďaka nemu som tým, čím som…“

Vášeň hraničiaca s „diagnózou“ spôsobila, že jeho zbierka historických výtvarných diel, nábytku, kníh, zaujímavých predmetov dennej spotreby, nástrojov, náradia, porcelánu a všakovakých kúskov s dokonalým dizajnom, ktoré vyrobili naši predkovia, nadobudla obrovské rozmery. Potreboval ju kamsi uskladniť. Prenajal si kaštieľ v Čečejovciach.

„Bolo mi ľúto, že všetka tá krása je skrytá pred pohľadmi ľudí. Rozhodol som sa, že zorganizujem burzu starožitností. Prvá bola presne pred dvadsiatimi rokmi, v júni 2000. Prišlo zopár ľudí, zopár predajcov…“

Ku kaštieľu sa však prihlásili reštituenti, ktorí sa rozhodli ho opraviť. A tak sa starožitníctvo presťahovalo do komplexu kaštieľa v Budimíri.

„Bolo toho niekoľko kamiónov… Všetky starožitnosti som uskladnil v starej sýpke a v kaštieľnom parku som pokračoval v burzách. Dodnes ich bolo približne 700, počet návštevníkov sa dá počítať na desiatky tisíc…“

Okrem Budimíra sa burzy starožitníctva LINArt udomácnili aj v Košiciach, Prešove, Poprade, Michalovciach, Rožňave a v Spišskej Novej Vsi.

„Nechcel som to robiť výlučne na komerčnej báze. Mojím cieľom bolo povýšiť burzu na spoločenskú udalosť, na stretnutie milovníkov predmetov, ktoré vytvorili ruky i duše našich predkov, ktorí si vážia predmety zrodené v dobách minulých, snažil som sa vytvoriť príjemnú atmosféru symbiózou trhu, pikniku v prírode a zároveň korza, na ktoré radi prídu nielen zberatelia, ale aj široká paleta ľudí, ktorí si v kruhu priateľov dajú fajnú klobásku či štamperlík, podebatujú, sem-tam si kúpia nejakú drobnosť, ktorá sa im zapáči, a domov odchádzajú pozitívne naladení…“

V minulosti je budúcnosť

Trh so starožitnosťami na Slovensku zažil podľa K. Linharta konjunktúru po revolúcii. „Zrazu sa objavili ľudia, ktorí náhle zbohatli. Uvedomili si, že investícia do nákupu starožitností sa oplatí. Máloktorý z nich bol zberateľ v tom pravom zmysle a máloktorý mal aj vkus. Boli ochotní zaplatiť za neskutočné gýče, lebo sa im páčili. Pravda, česť výnimkám… “

Dnes sú návštevníkmi búrz v Budimíri okrem naslovovzatých zberateľov väčšinou bežní ľudia, ktorí si kúpia nejakú drobnosť do interiéru na chalupu, domu či bytu.

„Sledujem, že záujem o starožitnosti neustále klesá. Mám pocit, že počas mojej kariéry sa ocitol na najnižšom bode… Zberatelia akoby sa dnes strácali, starožitnosti sú dnes u bohatších ľudí vnímané skôr ako finančná investícia do hodnôt, o ktorých sa predpokladá, že sa po čase znásobia. Dnes je to skôr módna záležitosť. Je tragédia, že mladú generáciu starožitnosti vôbec nezaujímajú. Mladých ľudí nezaujíma história, pletú si Štefánika s Masarykom, nevedia, kto to bol Gustáv Husák alebo Václav Havel. Neuvedomujú si, že poznaním minulosti môžeme pochopiť prítomnosť a predvídať budúcnosť… Je to chyba nás, rodičov a školy.“

Hodnoty a „hodnoty“

Ako rozoznať gýč od hodnotnej starožitnosti? Človek, ktorý sa nevyzná v dejinách umenia a história je preňho nezaujímavá, len ťažko spozná, či doma v „haraburdí“ po starých rodičoch nie je náhodou ukrytý nejaký poklad. Často mu otvorí oči až dedičské konanie.

„Často až vtedy dedičia zistia, že veci, ktoré prehliadali, majú svoju hodnotu,“ vysvetľuje starožitník.

Karol Linhart odporúča dedičom vyhľadať odborníka, ktorý im dokáže vyselektovať predmety na vzácne i menej hodnotné, ktoré sú vhodné na predaj v bazári, alebo sú zrelé akurát na vyhodenie. Starožitník totiž dokáže nielen určiť cenu starožitnosti, ale aj načrieť do jej histórie.

„Stáva sa, že predmet, ktorý nie je ´pekný´, ale je vzácny, sa ocitne v kontajneri na odpad, a za poklad sa považuje gýčová porcelánová soška, ktorú si môžete kúpiť na blšáku alebo v záložni za euro…“

Rozbroje v rodine

Starožitník má bohaté a často nie najpríjemnejšie skúsenosti z delenia hnuteľného majetku medzi pozostalými. Stáva sa totiž, že v rodinách, ktoré stále držali pokope, zrazu vznikajú rozbroje, dokážu sa rozhádať na život a na smrť…

„Dedičom vrelo odporúčam, aby si nedelili majetok podľa hodnoty. Každý by si mal vybrať tie veci, ktoré sa mu páčia, ku ktorým má citový vzťah, pretože sa viažu k ich predkom, ktorí tento predmet používali, alebo ním ozdobili svoju domácnosť, bol jednoducho súčasťou ich života, sú nositeľmi zaujímavého rodinného príbehu. Zvyšok by si mali nechať oceniť, predať a peniaze rozdeliť. Tak sme to riešili s mojimi súrodencami. A medzi nami vládne mier a pokoj…“

Karol našiel v pozostalosti svojho otca pohľadnicu z roku 1906. Jeho starému otcovi ju poslal gróf Andrássy. „Dedko pracoval u grófa ako hlavný lesný inžinier. Aj tá pohľadnica je toho dôkazom. Pre niekoho iného nemá žiadnu hodnotu. Pre mňa je to poklad…“

Dotyky s históriou

Karol Linhart má obchodík so starožitnosťami na Kováčskej ulici. Len čo doň vkročíte, opantá vás pocit, že sa dotýkate histórie. Akoby každá z tých nádherných vecičiek rozprávala svoj príbeh.

„Jedna zákazníčka mi ponúkla starú bibliu z 19. storočia. Chcela za ňu pár eur. Keď som v nej listoval, zistil som, že je v nej rukou písaný rodokmeň niekoľkých generácií jej predkov. Snažil som sa jej vysvetliť, že je to hriech predávať. Že pre ňu a jej príbuzných má táto kniha obrovskú hodnotu. Nepresvedčil som ju. Žiaľ, ľudia si nevážia už ani svojich predkov…“

Najvzácnejší exponát, ktorú mal Karol Linhart v rukách, bola zo striebra ručne tepaná loď, trojsťažník s celou výzbrojou a posádkou. Vážila 6 032 gramov!

„Snažil som sa majiteľke vysvetliť, o akú vzácnosť ide. Podľa môjho názoru mala hodnotu okolo 10-tisíc eur. Pokúšal som sa teda nájsť vhodného kupca. Majiteľka bola však netrpezlivá, tak som jej tú remeselnú nádheru vrátil. Predala ju za pár stovák…“

Karol skúmal aj pôvod pokladu: „Zrejme pochádza z 18. storočia z cárskeho Ruska, predpokladám, že z Petrohradu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa dostal na Slovensko počas druhej svetovej vojny. Buď to predal v Košiciach nejaký nemecký vojak, alebo pochádza z lupu slovenskej armády, ktorá bojovala v Sovietskom zväze…“ 

Starožitnosti sú nemými svedkami našej minulosti, ktoré dotykom ruky akoby ožili.

Foto: Veronika Janušková