Komentár Dušana Karolyiho: Vďaka, Facebook, za slaninu v kníhkupectve

Predstavte si, že stretnete na ulici známeho a opýtate ho, kam ide. Povie, že do kníhkupectva. Spýtate sa, čo zháňa. Odpovie, že slaninu. To je také absurdné už na prvé počutie, že keby sa to naozaj stalo, buď si poklopete po čele a idete kade ľahšie, alebo chlapíkovi poradíte, že to nebol dobrý nápad vysadiť lieky.

Lenže tragédiou dnešného Slovenska je fakt, že absurdnosti typu slanina v kníhkupectve sa tu stávajú predmetom masových debát. No nie v zmysle, že je to donebavolajúca somarina, ale ako alternatíva, nad ktorou vážne podumáme… alebo si ju rovno osvojíme. 

Zoberme si aktuálny 17. november. Deň boja za slobodu a demokraciu. Do ulíc nás pozývali aj komunisti a fašisti… 

V Košiciach na tribúne na Hlavnej sa davu prihovárali neznáme osoby. Povedali, že sa nepredstavia, lebo oni ten míting neorganizovali a organizátori neprišli. To je také odzbrojujúce, akoby ste na poličke v Artfore hneď vedľa Dostojevského našli mangalicu. 

V Bratislave aj v Košiciach sme mohli vidieť vlajku Sovietskeho zväzu s kosákom a kladivom – symbol totality, ktorú u nás zvrhol práve 17. november. Zjavila sa tam ako taká smrtka s kosou. 

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Z tribún rečníci kričali: rúška dole. Na celej planéte viac než drvivá väčšina odborníkov považuje rúško za elementárnu ochanu pred Covidom, ktorý skosil už státisíce pacientov. Ľudia v dave si však na povel rúška sťahujú. Aj takí, čo zjavne patria do rizikovej kategórie. Ak nebodaj o pár dní budú potrebovať pľúcnu ventiláciu… ako by reagovali, ak by ich z nemocnice poslali domov, že to je len bežná viróza, korona je predsa podvod, nech to iba vyležia? Prípadne, keď sa im stav zhorší, tak určite zaberie vodka s bromhexinom.

Pani z tribúny, tuším v Michalovciach, zvestovala, že my nepotrebujeme WHO (svetovú zdravotnícku organizáciu), my si sami vieme najlepšie zhodnotiť, či tu máme nejakú pandémiu, alebo nemáme. Tiež odzbrojujúce. Paralelou je hádam iba živá mangalica za pokladňou v predajni kníh.  

V Bratislave masa ľudí (zďaleka nie iba sympatizanti Smeru) potleskom vítala Fica. Akoby zatváranie mnohých jeho kamarátov a nominantov sme videli iba v dobrodružnom filme. Akoby to rozkrádanie verejných zdrojov počas jeho vlád, napríklad cez tendre či vratky DPH, nebolo aj hrabaním sa v peňaženkách ľudí, čo nadšene tlieskali. 

Sledujeme javy až groteskne postavené na hlavu, lenže tie sa pomaly zakoreňujú ako štandard v masovej komunikácii už nielen na sociálnych sieťach. Teda že zjavní fašisti, s emblémami vytetovanými dobre že nie na čele, označujú za fašistov ľudí, ktorým sa nedemokratické ideológie či režimy bridia.  

Alebo tí, ktorí sa správajú ako ovce (nekriticky hltajú bludy), bľačia ako ovce (gramatika) a aj sa pohybujú ako ovce (v stáde), tak práve oni vám posmešne nadávajú do oviec. 

A naozaj tomu veria. Bľačí im to z očí.  

Máme však, čo si zaslúžime. Ľudia si zvolili najhlučnejšieho marketingové showmana za premiéra a ten sebadeštrukčne komunistom, fašistom či mafiánom stále dookola prihráva na smeč. Vypisuje na Facebooku hlúposti, ktoré im slúžia ako argumenty, že zatváranie kriminálnikov sú politické čistky. Pritom to zatváranie (samozrejme preukázané) je životodarnou infúziou do žíl Slovenska.  

Najhoršie je, že svojou infantilnou komunikáciou Matovič k spomínanej tlupe primiešal aj ľudí, ktorí sú nespokojní, lebo ich ruinujú koronaopatrenia. Vyhecoval ich do takej miery, že, žiaľ, už im je jedno, v akom poľutovaniahodnom dave stoja.  

17. november nám, chvalabohu, priniesol demokraciu a slobodu. A v demokracii je treba rešpektovať, aj keď sa vám cez sociálne siete zlejú okrajové stoky do mohutného prúdu. Ak, pravdaže, neprekračujú zákon. 

Vďaka, Facebook, za slaninu v kníhkupectve.