Moja Šrobárka
Najstaršie gymnázium v Košiciach. Pamätám si na slávu, keď pred viac ako dvadsiatimi rokmi oslavovalo svoju storočnicu. Spomínalo sa množstvo mien bývalých absolventov, ktorí sa uplatnili v živote, šírili dobré meno školy a vždy sa hrdo hlásili k svojej alma mater.
Pamätám si ešte viac. Napríklad ako sa pravidelne táto škola umiestňovala na popredných miestach v rebríčku stredných škôl na Slovensku. Bolo to všeobecne známe, ale bolo to aj oficiálne. Nepatril som k premiantom tejto školy, ale vždy som sa k nej hrdo hlásil.
Dnes sa o tejto škole znovu píše v novinách. Pri čítaní tých článkov prestávam byť hrdý na moju strednú školu. Učiteľka, ktorá sa vyskytne na kandidátke strany spolu s chlapíkom, ktorý zbije niekoho len preto, že sa mu nesfarbila pokožka podľa predstáv jeho strany, nevyvoláva ani úctu, ani dôveryhodnosť.
Riaditeľ bez vedomostí, o čom mu bude na škole prednášať nejaký historik, tiež u mňa nezožne priveľký obdiv. Keď nevie, nech sa spýta školníka. Za našich čias školník všetko vedel. Ešte by som rád čítal stanovisko zriaďovateľa k týmto prešľapom. Zatiaľ mlčí. Stačí, keď sa bude po ďalších voľbách čudovať, aké percento prvovoličov volí nejakú divnú ideológiu.
Vlani sme mali stretnutie s bývalými spolužiakmi. Po päťdesiatich rokoch. Poschádzali sme sa z rôznych kútov Slovenska, ale aj sveta. Z Kanady, z Izraela. Škoda, že tam nesedeli s nami spomínaná učiteľka a riaditeľ. Najskôr preto, že sme ich nepozvali. Ale boli by sa dozvedeli, prečo niektoré rodiny v šesťdesiatych rokoch minulého storočia opúšťali Československo a zamierili si to do Izraela. Spolužiak nám rozprával o traume jeho otca. Počas vojnového Slovenského štátu, ktorý tu niektorí tak zanietene velebia a glorifikujú, prišiel o celú svoju rodinu.
Všetko mu tu pripomínalo hrôzu, ktorú tu zažil. Využil prvú možnosť v čase politického odmäku v šesťdesiatych rokoch, zobral ženu, deti a odišli. Nebola to jediná rodina, ktorá sa takto rozhodla… Som z generácie, ktorá bola „prekŕmovaná“ ideológiou. Jednostrannou a často aj so značne skreslenými historickými faktami. Ak však na nich bolo len jedno percento pravdy, tak mi je navždy jasné, že vojnový Slovenský štát nie je to, na čo mám byť hrdý.
Pani učiteľke odporúčam, nech zoberie svojich žiakov a navštívi výstavu kresieb košického rodáka, maliara Ľudovíta Felda. Má to niečo spoločné aj s jej predmetom. Žiakom to dá určite viac, ako prednáška nejakého „tiežhistorika“ a pani učiteľka si možno tiež poopraví ideológiu.
A riaditeľ, ktorý nevie a netuší? To ponechám na zriaďovateľa. Núka sa jedno našské riešenie. Treba vymeniť školníka. Každopádne by mal podniknúť kroky, aby sa „šrobárka“ dostala znovu na popredné miesto v rebríčku stredných škôl na Slovensku.
(PŠ)
Foto: Iveta Vaculková