Nechceme či nevládzeme sa úprimne rozprávať?
Ticho v jednej košickej čakárni preťalo sotva trojročné dieťa, ale iba na chvíľu.
Ak sa nám dnes niekto cudzí prihovára, usudzujeme, že ide o anketára, poisťováka, politického aktivistu, jehovistu, žobráka alebo, ešte horšie, chce sa rozprávať len tak.
Staršia pani sa v košickej čakárni istého úradu snaží prelomiť ticho: „Majú tu veľa pekných kvetov, vidno, že sa starajú.“ Ticho plné „pokerfejsov“ osvieži sotva trojročné dieťa slovami „ketočky, kety“.
Pani sa usmeje a s dôrazom na písmeno „v“ zopakuje: „Kvietočky, kvety.“ Dieťa nájde ďalší „ketok“. Radosť z rozhovoru narastá na oboch stranách, kým sa vo dverách neobjaví pracovníčka úradu. Matka nemo vytrhne dieťa z veselej debaty, vezme ho na ruky, otočí sa a bez akejkoľvek reakcie vojde dnu. Ostatní čakajúci s úderom zatvárajúcich sa dvier len hodili ležérne pohľady na staršiu paniu. Tá odloží kvitnúci kvetináč medzi ostatné a keďže jej miesto na lavičke už ktosi obsadil, postaví sa k stene.
Je zvláštne, ako vieme priviesť do trápnosti situáciu, ktorá je čisto ľudská a milá. Ale prečo!?
Skúsim položiť ešte inú otázku.
Možno sa vám bude zdať, že nesúvisí, no s danou problematikou je priam bytostne spätá. Hráte sa? Myslím tie hry, ktoré sme sa hrali ako deti, pri ktorých sme boli uvoľnení, sami sebou a prinášali nám úprimnú detskú radosť, uspokojenie a hravé napätie.
Na druhej strane, ruku na srdce, ako často sa hráme na to, čo nie sme? V práci, vo vzťahoch, pred deťmi alebo pred klientom… Je veľa situácií, ktoré si vyžadujú našu sebakontrolu, reprezentáciu, ovládanie sa, zdanlivú stopercentnosť.
Ako malá som žila u starej mamy. Tá v domci nikdy nedržala žiadne hračky. A tak sa vo mne prejavila detská bezprostrednosť a predstavivosť. Našla som si bábiku. Nevyzerala ako bábika a vlastne by ju tak nik okrem mňa ani neoznačil. Bola to totiž drevená trieska. Bola presne taká dlhá, aby sa mi vošla do vankúša, a presne taká široká, aby vo vankúši vyzerala ako ozajstná bábika. Ceruzkou som jej dokreslila oči, ústa, nič viac nepotrebovala. Mala meno a skutočný čipkovaný vankúš, do ktorého som si ju mohla ovinúť.
Stará mama v ten večer potrebovala podložiť do piecky. Slzy sa mi rinuli do očí a dušu spolu s hrdlom zvieral bolestivý kŕč. V ten večer nespálila kus dreva, veľkú triesku, ale moju bábiku, ktorú som mala rada. V mojich predstavách bola živou.
Týmto príbehom chcem iba zdôrazniť, že hra alebo, lepšie povedané, hra na niečo, je činnosťou, do ktorej sa dieťa vkladá celé, je úprimné v cite aj v myslení. Prostredníctvom nej rastie jeho osobnosť, učí sa. Je samé sebou a inklinuje k tomu, čo má naozaj rado, čo ho naozaj baví. K tomu sa neskôr dospelí vracajú vo vetách ako: „Keby som mal viac času… alebo keby som mal tento rozum vtedy, šiel by som za tým, čo ma napĺňa“.
Deti sú v dnešných školách nútené vynikať vo všetkom. Nadaný chlapec na vyjadrovanie, výslovnosť so skvelými rečníckymi schopnosťami, je upozorňovaný na trojky z matematiky a fyziky. A tak namiesto toho, aby sa zdokonaľoval v tom, v čom vyniká a čo ho môže v budúcnosti uživiť, trápi sa s predmetmi, v ktorých je síce priemerný, ale očakáva sa od neho lepší prospech.
A tu je skrytá odpoveď na úvodnú otázku. Ak niečo pred niekým hráme – a, úprimne, dnešným svetom sme to priam nútení robiť stále – po čase nemusíme zbadať rozdiel medzi tým, kto som ja a kto je tá, ktorá plní očakávania iných. Dostávame sa do stavu, keď už nevieme žiť uvoľnene, nemáme silu, nevládzeme mať záujem. Prečo by sme sa teda mali usmievať, prihovárať, keď nie sme sami sebou a v hlave máme iné, dôležitejšie problémy s plnením očakávaní? Prečo by sme sa mali rozprávať, míňať energiu, keď to nie je nutné?
Odpoveď poznajú tí, ktorí vedia, čo so sebou prináša otvorená a úprimná odpoveď: „Ketočky, kety.“
(ma)
