Aj takéto príbehy píše leto plné prekvapení
Jeseň nám už lezie nepríjemne pod kožu, no určite nám dáte za pravdu, že zaspomínať si na leto je vždy úžasne hrejivé. Urobili sme tak aj my. Zozbierali sme tie najúsmevnejšie zážitky našich kolegýň. Dúfame, že vás zahrejú…
V Evinom rúchu
Mária Benediková – obchodná manažérka
Už druhý rok som bola s dcérou Biankou v Tunisku. Navštívili sme rovnaký rezort, pretože nás pri prvej dovolenke očaril. Tentoraz sme mali otočený balkón smerom do záhrady, kde nikdy nikto nechodil, bola tam len zeleň. Bolo to skvelé, mali sme tak trochu súkromia.
Keď sme sa vrátili z pláže, zakaždým som sa natrela hrubou vrstvou krému po opaľovaní a tak, ako ma pán Boh stvoril, som vyšla na balkón, kde som len tak relaxovala a užívala si čerstvý vzduch. Zakaždým som na balkóne našla kvet, no neprikladala som tomu žiaden význam. Myslela som si, že sa tam dostal náhodou a vyhodila som ho.
Na šiesty deň, keď mi to už začalo pripadať podozrivé, som sa poobzerala po okolí a uvidela som za stromom SBS-kára, ktorý ma sledoval. Áno, robil to tak každý deň. V tom šoku, hanbe a trapase som sa celá nakrémovaná odplazila ako hadík späť do izby. Dcéra sa len smiala, čo to robím, no ja som sa bála, že mi ide o život.
Ďalšie kvety som už nezahodila. Viete, nepoznala som tunajšiu mentalitu chlapov. Bol to predsa svalnatý veľký muž – taký, akých pre istotu nechcete uraziť. Nahá som sa však už na balkóne neukazovala. Ten chlapík nebol môj typ.
Ľudovky na tureckej svadbe
Janka Koľveková – obchodná manažérka
Toto leto som bola na turecko-slovenskej svadbe, ktorá sa konala v Izmire. Vydávala sa moja kamoška Janka za Turka Mustafu. Spojili sme to so 7-dňovou dovolenkou.
Pred svadbou bola tzv. henna night, kde nevestu maľovali farbami. Svadba sa konala v nedeľu od šiestej večer, pričom sa hodinu natáčalo video a fotili sme sa.
Veľkou nevýhodou podľa mňa bolo to, že svadby v Turecku končia o polnoci, kedy my, Slováci, ešte len ožívame. Samozrejme, na svadbe nechýbali brušné tanečnice a jeden tanec, ktorý je akoby povinný pre ženícha a jeho priateľov. Muži počas neho čupia v kruhu a tlieskajú, ženích tancuje v strede a keď príde refrén, všetci vyskočia na nohy a vyhadzujú ženícha do vzduchu.
Turkov bolo na svadbe 400 a Slovákov len 20, ale aj tak nám zahrali tri ľudovky, na ktoré sme si schuti zatancovali. Dokonca sme niektorých Turkov aj učili tancovať karičku. Zapojili sme aj naše hlasivky a o dušu spievali, akoby nás bolo viac než domácich. Oproti slovenskej svadbe bolo na tej tureckej menej jedla aj pitia, ale páčilo sa mi, že akonáhle začala hrať hudba, parket bol v tom momente plný a každý tancoval až do polnoci.
Zaľúbené listy
Michaela Luxová – redaktorka
Už niekoľko rokov pravidelne navštevujem Taliansko. Bolo načase trošku zmeniť destináciu, a tak som sa rozhodla, že letnú dovolenku strávim v Grécku.
Po dvoch dňoch som našla na balkóne na stoličke kvietok. Bolo to milé, ale neriešila som to. O deň na to som na tom istom mieste našla opäť kvietok, ale tentoraz so servítkou, na ktorej bol napísaný odkaz po taliansky. „Ahoj. Ty si tá dievčina, ktorá chodí do bazéna s okuliarmi? Chcem poznať tvoje meno. Vlož lístok do boxu izby 301.“
Ja a moje ďalšie tri kamošky sme zbystrili pozornosť. Samozrejme, vložila som odkaz do boxu. Boli sme predsa zvedavé, kto ten tajný ctiteľ je. Zopakovala sa to ešte dvakrát, no na poslednom odkaze bola nakreslená aj mapka s miestom nášho stretnutia „Zajtra ráno o 6.15 ťa budem čakať na móle. Chcem si s tebou pozrieť východ slnka.“
Nechcela som ísť, ale kamošky ma prehovorili. Jasné, že ma tam neposlali samú, robili mi ochranku. Ráno bola totálna tma, nič sme nevideli. Zrazu sme však zazreli na móle obrys človeka. Podišla som bližšie, a tam ma čakal vysoký, tmavý, celkom pekný Talian. „Ciao, bellissima. Musel som ťa vidieť, si taká krásna. Tvoj úsmev rozžiari aj tú najväčšiu tmu.“
No, čo vám poviem, typické južanské lichôtky. Všetko by bolo fajn až na to, že v našom hoteli bol ubytovaný s manželkou, dvojmesačným bábätkom a svokrom. Žiadny románik sa teda nekonal, ešte to by mi chýbalo. Som presvedčená o tom, že keď pôjdem kdekoľvek, všade nájdem, alebo skôr mňa nájde, kúsok Talianska. Asi mi je naozaj súdené…
S likérmi, bez holubov a dokladov
Simona Zavacká – redaktorka
Malý štát San Maríno ma dostal hneď, ako som odtiaľ videla fotky kolegyne Mišky Luxovej. Už v práci ma upozornila: „Simi, opiješ sa tam z likérov, ale ochutnaj všetko.“
Veru. A tak som sa so svojou láskou, ktorá sa bojí výšok, vybrala do San Marína na samý vrch, odkiaľ by sa bál skočiť aj samovrah. Delegátka nás už v autobuse upozorňovala, že môžeme podstúpiť aj prehliadky dokladov, ktorými, nebojme sa, určite hneď prejdeme, je to len formalita. A tak som sa bez dokladov v autobuse tvárila, že som to nepočula a tešila som sa na ochutnávku likérov. V podstate som mala šancu, že po ceste serpentínami sa autobus aj tak zrúti a doklady všetkých pasažierov upadnú do zabudnutia. Možno by ste to v San Maríne nečakali, no obchodníci tam vedia dobre po slovensky niekoľko viet: „Nech sa páči, polosladké, pre ženy. Kúpte dobré víno, výborný likér.“ Tak sme si nakúpili.
A keďže sú tie likéry také výborné, jeden mi stojí v chladničke dodnes. Príďte ochutnať, pistáciový. V tomto malebnom mestečku nájdete niekoľko zaujímavostí. Je takmer bez holubov, čo mne, žene s fóbiou z operencov, veľmi vyhovovalo. Alkohol tu nájdete v rôznych fašistických fľašiach, ktoré majú na etikete hákový kríž a tiež portrét Hitlera. Pri týchto regáloch však platí zákaz fotenia, overiť si to tam teda musíte ísť sami. Ak tam už budete, určite si vychutnajte po všetkých tých likéroch aj kvalitné víno a pravé sanmarínske lazane. Tie som si dopriala na samom vrchu s výhľadom, na ktorý myslím v práci každý jeden deň. Ozaj, zvládnete to tam aj bez dokladov.
„Pohodové” zásnuby
Edita Hilgartová – redaktorka
Pre mňa je synonymom leta festival Pohoda. Vybrala som sa naň s priateľom Lukášom a celou partiou. Príchod na trenčianske letisko je ako návrat domov, do sveta, kde je všetko v poriadku, v harmónii a láske. Už dávnejšie som hovorila, že nepoznám dokonalejšie miesto na zásnuby… Tento rok sme boli na Pohode spolu po tretíkrát. Niektoré koncerty sme si užili spolu, iné zvlášť, keďže máme zásadu, nech obaja vidíme, čo chceme, bez prispôsobovania sa. Spolu sme však boli 7. júla na koncerte skupiny Puding pani Elvisovej, pretože je to jedna z „našich” kapiel. Pri hlavnom stagei sme tancovali na pesničku Gramatika, keď si zrazu Lukáš po refréne kľakol. Moja prvá reakcia bola: „Nie, omg, nie, ja neviem, čo robiť.” Vytisli sa mi slzy do očí…
Lukáš mal v rukách nádherný kvetinový veniec. Suploval zásnubný prsteň, keďže nenosím šperky. Zbytok festivalu sme naše zásnuby oslávili s priateľmi, večer sme sa všetci zišli a rozprávali sa namiesto toho, aby sme sa naháňali za kapelami, čo sme si obaja veľmi vážili.
Matka kaňonu
Janka Vargová – redaktorka
Dovolenka je od slova dovoliť si a ja si rada dovoľujem. Hlavne to musí byť pod heslom Za málo peňazí, veľa muziky. A presne taký bol výlet do Macedónska. Letenky za dvacku, ubytko pre tri osoby na tri dni za 40 eur. Išli sme na vlastnú päsť a moje dcéry pripravili super itinerár. Tak ma na tretí deň pobytu zavolali na túru. Poctivo musím priznať, že túry nemusím. Nevládzem do kopca a dychčím ako parný valec. „Neboj, mami, toto je vari jediná túra na svete, ktorá vedie dole kopcom,“ upokojovali ma.
A tak sme sa vydali do Matka kaňonu. Prejsť 20 kilometrov nebolo pre mňa ľahké. Ale príroda bola nádherná, výhľady úchvatné. Až kým sme trochu nepoblúdili. Ale stretli sme veľké suchozemské korytnačky, čo človek v prírode bežne nevidí. To však nebolo všetko. Keď sme sa konečne vrátili na správny chodník, zrazu sme začuli zvonce. Po chvíli sa pred nami objavili divé kravy. Mali už suché vemená, pretože ich nikto nedojil, boli vychudnuté, ale obrovské. Tri baby v lese medzi nimi… Asi sme pôsobili komicky, keby nás bol niekto videl. Túru som zvládla a do kaňonu som schádzala už iba silou vôle. Ešte šťastie, že ním preteká rieka Treska. Aj v lete je ľadová, ale nevadilo. Moje nohy už nevládali.
Foto: archív KD
(ML, EH, SZ)
