Bradatý čarodej, čo dokáže oživiť drevo
Milo Jaroš so svojou prvou bábkou – Radcom z rozprávkovej hry Princ Nosáč.
„Ktorú bábku mám najradšej? Neviem, veď všetky sú ako moje vlastné deti,“ hovorí „otec“ vyše troch stoviek bábok z Bábkového Divadla v Košiciach.
Umeleckého rezbára Mila Jaroša takmer všetci poznajú vďaka jeho dlhým vlasom, ale najmä dlhokánskej brade. Vyštudoval síce strojarinu a sedemnásť rokov aj pracoval vo Východoslovenských strojárňach, no práca s drevom ho lákala už od malička.
K rezbárstvu ho viedol jeho dedo i otec. Vďaka nim si už od detstva stružlikal rôzne výtvory, postavičky a figúrky. A to bol už len krôčik k bábkovému divadlu. K tomu sa však dostal až v roku 1992.
Za svoju prax aj v technickom odvetví je však veľmi vďačný. „Možno si niekto pomyslí, že práca umeleckého rezbára a práca strojára je ďaleko odlišná. Nie je to však celkom tak. Žiadna bábka, žiadna divadelná scéna nemôže fungovať bez technickej presnosti a práve to ma naučila práca strojára. Divadlo sa skrátka bez technického cítenia robiť nedá. Je to akési prepojenie estetiky, krásna s technikou. A keď sa to spojí a funguje to, je to potom skvelé,“ hovorí rezbár a vedúci dielní Bábkového divadla Košice Milo Jaroš.
Ako uvádza ďalej, v bábkovom divadle je na začiatku vždy predstava. Tá pochádza z fantázie autora scenára, výtvarníka a režiséra. Výtvarník navrhne scénu a určí podobu a druh bábky. Až keď sú výtvarné návrhy hotové a schváli ich režisér, príde na rad rezbár, ktorý bábkam vdýchne život: „Na svoju prvú bábku si veľmi dobre pamätám. Bola z predstavenia Princ Nosáč. Klasická rozprávka o princeznej a princovi, ktorý sa o ňu snaží, má však smolu, že mu sudičky pri narodení prisúdili dlhý nos,“ hovorí s úsmevom výrobca bábok.
„V tomto predstavení hralo osem drevených bábok, boli to marionety. Ja som vyrobil štyri z nich. Prvou bol radca, negatívna postava, ktorý chcel ukradnúť kráľovstvo, pretože sa chcel stať kráľom. Práve táto bábka mala zaujímavý profil, z každej strany iný. Na jednej strane mala úškľabok a na druhej grimasu. Bolo potrebné sa s ňou poriadne pohrať, aby bol výtvarník, ktorý ju navrhol, spokojný. Pri bábkach je totižto vždy najdôležitejšia tvár. Tá určuje charakter, či je postava kladná, záporná, potom, aká je presnejšie, či je falošná, hlúpa, pyšná alebo dobrosrdečná. Moja prvotina, drevená bábka radcu, sa mi vydarila a potom to už šlo jedna radosť,“ dodáva bábkar, ktorý má dnes na svojom konte už vyše tristo rôznych bábok.
Pod jeho rukami vznikli bábky rôzneho druhu. Od tých najjednoduchších maňušiek, cez manekýnov, javajky, až po najzložitejšie marionety. Práve tie má umelecký rezbár košického bábkového divadla najradšej. „Sú to najkomplikovanejšie bábky, jednak na výrobu a jednak na vodenie. No sú to ozaj krásne bábky. Dá sa s nimi nádherne vyhrať, a to najmä, keď sa vyrábajú z dreva. Drevo je samo o sebe živý materiál a ak jeho život pokračuje v bábke, ktorá sa animuje, tak ten symbol žije ďalej,“ tvrdí Milo Jaroš.
V bábkovom divadle sa čas nezastavuje nikdy. Len nedávno mali premiéru nestarnúceho príbehu o Popoluške, v spolupráci s Operou Štátneho divadla, pričom realizácia scény i veľkých bábok – manekýnov vo veľkosti človeka pohybujúcich sa na kolieskach bola veľmi náročná. V dielni sa však už zopár týždňov usilovne pracuje na príprave ďalšej premiéry. „Tentoraz to bude rozprávka Ako ťahal dedko repku. Tam bude obrovská trojmetrová repa, v ktorej bude ukrytý herec,“ hovorí M. Jaroš, ktorého teší, že o bábkové divadlo je stále záujem aj z tej „druhej strany“.
Podľa majstra bábkara deti do divadla chodia veľmi rady nielen na predstavenia. „Robíme tu pre ne často aj rôzne krúžky a workshopy. Najmä počas nášho bábkarského festivalu Virvar. Každý rok pripravíme pre deti, ich rodičov a vôbec pre každého tvorivé dielne, na ktorých si môžu vyskúšať tvorbu bábok a je o to stále väčší záujem,“ hovorí M. Jaroš. „Nielen deti, ale aj dospelí chcú modelovať, vyrezávať a zaujímajú sa o tvorbu bábkového divadla, aby ho potom mohli realizovať doma spoločne so svojimi deťmi. A to ma veľmi teší,“ konštatuje majster Jaroš.
:TINA KUSOVÁ
Foto: archív Mila Jaroša
