Cestovateľ Vlado Jalč: Kto sa bojí, nech sedí doma
V Somálsku zmietanom krvavými bojmi medzi vládnymi jednotkami a islamistickými rebelmi sa spolu s priateľmi prepravovali v obrnených vozidlách s vojenským sprievodom. Z Čadu ich dopravil do Paríža špeciál francúzskych vzdušných síl. Pri výstupe na Stolové hory vo Venezuele utrpel úraz nohy, zachránili mu ju v Guyane. Z ciest si však priniesol aj množstvo oveľa príjemnejších zážitkov – zažil nezvyčajnú zabíjačku s domorodcami v Papue-Novej Guinei, absolvoval nezabudnuteľný týždenný treking po osadách obývaných tajomnými Dogonmi v Mali…
Organizácia Spojených národov (OSN) registruje 193 členských štátov. Ďalších osem má buď štatút pozorovateľov, alebo OSN neuznáva ich suverenitu.
Košičana Vlada Jalča zaviedli túlavé topánky, túžba po poznaní, a tak trochu i dobrodružná povaha do 185 krajín na všetkých kontinentoch, vrátane Antarktídy. Mohlo by ich byť aj viac, lenže plány mu prekazil koronavírus…
„Tohto roku v júli som chcel s partiou ukončiť Austráliu a Oceániu. Prešiel som tam všetky štáty, všetky ostrovy – okrem Kiribati, Nauru a Tuvalu. Sú to maličké ostrovčeky, človek ich zvládne aj peši. Ale keďže sú to samostatné štáty, musím ich mať. Dúfam, že sa mi to podarí na budúci rok…“
Precestoval už celú Európu, z Ázie chýba vášnivému cestovateľovi už len Sýria a Saudská Arábia, z 54 afrických krajín prešiel 44…
Cieľom väčšiny jeho ciest sú oblasti neprebádané cestovnými kanceláriami.
„Nerád chodím na miesta, kde sa premelú zájazdy s tisíckami turistov. Baví ma cestovať do relatívne neznámych končín. Práve tam spozná človek nové kultúry, zvyky, kultové tradície, život domorodcov, stretne úžasných ľudí, nájde neuveriteľne krásne miesta, ochutná jedinečnú stravu. Preto dávam prednosť prvovýpravám so skúsenými sprievodcami,“ vysvetľuje cestovateľ. A v očiach mu horia plamienky vášne…
[ad][/ad]Krvavý konflikt
Poslednú cestu absolvoval v marci tohto roku. S priateľmi z Poľska a Česka si dlhodobo plánovali výpravu do Čadu v strednej Afrike.
„Keď sme prechádzali z Kamerunu do Čadu pri Čadskom jazere, sprevádzali nás vojaci. Týždeň predtým tam totiž jednotky islamistov z radikálneho hnutia Boko Haram vyvraždili celú dedinu…“
Výprava bola v krajine krvavých konfliktov medzi islamistami a domácou armádou práve v čase, keď členovia Boko Haram zabili takmer stovku čadských vojakov. Atmosféra bola mimoriadne napätá, bolo nebezpečné kdekoľvek vychádzať.
Mali šťastie, že prakticky končili svoj pobyt. Lenže – situácia sa zamotala. Zaskočila ich informácia, že sa musia urýchlene dostaviť do hlavného mesta N´Djameny. Európske krajiny totiž kvôli korone zatvárali nebo nad starým kontinentom.
Gesto Francúzov
„Poliaci mali letieť domov cez Paríž a ja s jedným Čechom o deň skôr cez Istanbul. Trval som na tom, nech nám domáci sprievodca pridelí šoféra, aby sme to stihli. Cesta do hlavného mesta trvala jeden deň. A šofér, moslim, sa ešte cestou potreboval zastaviť kvôli modlitbe. Stratili sme hodinu a zmeškali posledné lietadlo,“ spomína Vlado na dramatické okamihy.
Na druhý deň mali letieť s Poliakmi cez Paríž. Let však zrušili. Celá skupina musela ostať v hoteli. „Boli sme tam osem dní. Direktor hotela sa zachoval frajersky – odpustil nám polovicu za ubytovanie. Ale našu situáciu to neriešilo…“
Členovia výpravy boli registrovaní na francúzskej ambasáde v hlavnom meste N´Djamena. Veľvyslanectvo začalo vzhľadom na napätú situáciu v krajine riešiť transport ľudí do Európy. A keďže Francúzi majú v Čade svoju vojenskú základňu s letiskom, rozhodli sa, že členov výpravy prepravia do Paríža vojenským špeciálom.
„Bolo to obrovské gesto od Francúzov. Dokonca sme za let nemuseli platiť. A keďže sme necestovali domov cez civilné letisko, ale cez vojenskú základňu, z Čadu nemám ani výstupnú pečiatku. A Čad je zároveň jedinou krajinou, odkiaľ som si nepriniesol žiadnu pamiatku…“
[ad2][/ad2]Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Náprstkové múzeum v Košiciach
Vlado Jalč si z každej cesty priviezol čosi typické, jedinečné, výnimočné, čo by mu pripomínalo jeho potulky. Predmety inštaloval vo svojom dome spočiatku ako dekoráciu. Dnes pozostáva jeho zbierka z takmer tisícky drevených, textilných, kožených, hlinených alebo bronzových úžitkových, rituálnych a umeleckých predmetov, mušlí či koralov z rôznych kútov sveta.
„Nedávno ma navštívil známy cestovateľ z Bratislavy. Keď videl moju zbierku, ostal stáť v nemom úžase. ´Láďo, preboha, veď ty tu máš svoje súkromné Náprstkovo múzeum! Toto na Slovensku nemá nikto…´ Moje múzeum, na rozdiel od Náprstkovho, nie je síce otvorené pre verejnosť, ale keď ma niekto požiada, že by sa u mňa rád zastavil, nemám s tým najmenší problém. Chodia ku mne výtvarníci, rôzni umelci, študenti, známi mojich známych. A rád im robím sprievodcu.“
Dominantnú časť súkromného múzea tvoria exponáty z Afriky. „Sú to nádherné umelecké diela, každé z nich je originál. Nie sú to teda nablýskané predmety sériovej výroby z políc predajní suvenírov či z trhov. Afričania majú výtvarné cítenie, zmysel pre krásu v génoch, v krvi. Nedá sa to naučiť, je to dar od Boha. Nie nadarmo sa hovorí, že väčšinu výtvarných velikánov Európy ovplyvnilo africké umenie. A keď som videl, s akými primitívnymi nástrojmi dokážu vyčarovať šialené veci, úplne ma to dostalo.“
Africká srdcovka
Najobľúbenejšou krajinou Vlada Jalča je Etiópia. „Je to moja absolútna srdcovka. Strávil som v nej šesť týždňov.“
Etiópia nepatrí medzi najnavštevovanejšie štáty Afriky. No divoká príroda, prastaré mestá, koptské chrámy, pamiatky zapísané do zoznamu UNESCO, nedotknuté národné parky, sídlo legendárnej kráľovnej zo Sáby… z nej robia pre vášnivého košického cestovateľa top destináciu.
„Vlani som bol napríklad na miestach, ktoré cestovné kancelárie neponúkajú – v Tigraji.“
Je to jeden zo zväzových štátov Etiópie. V tejto oblasti sa nachádza približne sto skalných kostolov a kláštorov, ktoré boli vytesané do skaly, alebo vybudované v jaskyniach. Táto lokalita bola objavená až v roku 1966.
„Tigraj je rozprávkový. Rovnako pohorie Simien, Je to raj pre milovníkov trekingu. Silný zážitok je vidieť stále aktívnu sopku Erta Ale s lávovým jazerom, čo je svetová rarita. Úžasná je skupina kráterov Dallol, v okolí ktorej je najteplejšie miesto na našej planéte. Leží v prepadline Danakil 48 metrov pod hladinou mora. Viac ako tisíc rokov tam ťažia soľ, aj v súčasnosti odtiaľ denne prúdia nekonečné karavány tiav s nákladom soli.“
A ešte jednu prednosť má Etiópia v porovnaní s inými krajinami. „Žijú tam, podľa môjho názoru, najkrajšie ženy na svete. Majú európske črty, len farbou pleti sa odlišujú od Európaniek. Nádhera…“
[ad][/ad]Adrenalín
Hoci z väčšiny krajín, ktoré navštívil, má príjemné zážitky, neváha cestovať aj do štátov, kde môže ísť o život.
„Čo ma tam láka? Že som tam nebol! Každá krajina ponúka nádherné veci, ktoré chcem vidieť a zažiť. Aj napriek rôznym rizikám. Keď som sa vybral do Somálska, v ktorom trvá s krátkymi prestávkami tri desaťročia občianska vojna, ani som doma nepovedal, do ktorej krajiny cestujem. Asi by ma nepustili…,“ usmieva sa cestovateľ.
„Niekto túži vyliezť na osemtisícovku, mňa zase lákajú krajiny, ktoré som neprešiel. Je to adrenalín. Kto chce prejsť celý svet, musí ísť aj do rizika. Neľutujem ani jeden deň, ktorý som strávil na cestách. Ľutujem akurát cestu, na ktorú som sa nevybral… Kto sa bojí, nech sedí doma. Napríklad v Čade sme nešli do oblastí na severe, ktoré turisti bežne navštevujú. Rozhodli sme sa pre juh, kde žijú domorodé kmene. Za posledných pätnásť rokov sme boli s Poliakmi druhá expedícia, ktorá navštívila túto oblasť. A stálo to zato.“
Sú na Slovensku cestovatelia, ktorí prešli viac krajinami ako Vlado Jalč?
„Poznám minimálne jedného rovnakého blázna, ktorý absolvoval určite viac krajín ako ja. No a potom sú zberatelia pečiatok. Po svete putuje množstvo takzvaných cestovateľov, ktorí prídu na hranicu, požiadajú o pečiatku, otočia sa a odídu. Dokážu napríklad za desať dní urobiť päť krajín. To nie je môj štýl. Cestovanie nie je pre mňa o rekordoch. Chcem spoznať nový kút sveta, jeho krásy i tienisté stránky, nových ľudí, ich kultúru, zvyky, užiť si ho. Na to treba čas. A o tom by malo byť cestovanie…“
[ad2][/ad2]Foto: Tomáš Jesenský, archív VJ
