ČO MAJÚ SPOLOČNÉ CLINTON, PUTIN A KOŠICKÝ ZÁPASNÍK JÁN TOKÁR?
Mal takmer na lopatkách majstra sveta, vysnívaná olympiáda mu dvakrát ušla o chlp.
Na OH v Helsinkách 1952 získal Košičan Mikuláš Atanasov bronzovú medialu v zápasení. Chýr o skvelom úspechu letel metropolou východu takpovediac z ucha do ucha, lebo televízia ani rozhlas vtedy ešte zďaleka nefungovali tak ako dnes. Ján Tokár starší mal osem rokov, a rovnako ako mnoho iných košických chlapcov začal snívať o olympiáde. Hoci v zápasení dosiahol veľa, olympiáda mu dvakrát ušla doslova o chlp. Dnes to pomaly, ale isto, ťahá k osemdesiatke. Aktívny pri zápasení bol ešte pred dvomi rokmi…
Za hlbokého socializmu na známej košickej plavárni Červená hviezda prebiehali vzrušujúce futbalové zápasy na asfaltovom ihrisku. Spoza pletiva, ktoré ho oddeľovalo od fanúšikovskej zóny, občas zaznievali úsmevné komentáre. „Máš pekné telo, ale nevidíme zápas.“ S iróniou hodnotili postavy kamarátov štamgasti. Ak takouto hláškou počastovali Tokára, určite to nemysleli posmešne. Takmer rovnakú, vyšportovanú figúru ako vtedy, má aj dnes. Vrcholovo sa venoval zápaseniu voľným štýlom a v Československu roky patril k absolútnej špičke. Pamätám sa, že výborne mu to šlo aj vo futbale. Ja osobne som nikdy ani len netušil, že pred zhruba polstoročím ho v jednom z vyspelých kapitalistických štátov celkom slušne živil práve futbal.
Trofeje na chate
Životný príbeh Jána Tokára staršieho je bohatý na vzácne úspechy i tvrdé pády. V bráne ma temperamentne víta rozkokošený hnedý labrador Deny. Predtým mali Tokárovci labradora plavého. „Takého vlastnili Clinton, Putin, aj Tokár,“ usmieva sa pani domáca a usádza nás vo vkusne zariadenej obývačke ich rodinného domu v Košiciach. Našu prosbu o spoločnú fotografiu s manželom a jeho športovými trofejami zdvorilo odmietne. Ad jedna ona o publicitu nestojí, ad dva všetky poháre a medaily sú odložené na chalupe. Pani Tokárová nám nachystá výbornú kávu. Potom sa nenápadne vytratí a nechá nás s manželom osamote. V posledných mesiacoch ho trošku hnevá zdravie, no i tak je to stále optimistický, usmievavý pán.
V spomienkach sa vráti do rokov, keď sa začala jeho úspešná športová kariéra. Mladý chalan zapadol do ambiciózneho tímu, ktorý začínal veľmi skromne, takpovediac na zelenej lúke.
„V roku 1958 som prišiel do oddielu, ktorý v tom čase bojoval o prežitie. Mal som 14 rokov. Lokomotíva Košice práve vypadla z 1. ligy, viacerí kľúčoví zápasníci klub opustili, lebo našli lepšie podmienky inde. Bol som jedným zo štyroch dorastencov, ktorí v oddiele pôsobili,“ spomína Ján Tokár.
Oddiel nemal v tom čase vlastnú telocvičňu, priestory na trénovanie vybavoval vďaka svojej autorite a kontaktom legendárny tréner Atilla Boris. V Košiciach sa v športových kruhoch šuškalo, že zápasenie ide kvalitou rýchlo nahor. To prilákalo talentovaných borcov z celého kraja. Je takmer neuveriteľné, že v roku 1967 sa majstrovský titul v družstvách po období pôstu vrátil do Košíc. Prejavilo sa to aj v záujme fanúšikov, na zápasy Lokomotívy sa v hale tiesnilo až tisíc ľudí, hoci jej kapacita bola len polovičná.
[ad2][/ad2]Po sovietskej invázii v roku 1968 odišlo na západ, kde boli podmienky na športovanie oveľa lepšie, niekoľko kamarátov Jána Tokára. Kubačka zamieril do Švajčiarska a po dvoch mesiacoch Jána pozval na návštevu. Ten šiel za slušným zárobkom, plánoval si založiť rodinu.
Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]„Dostal som šancu hrať tam futbal. Dal som sedem gólov a bol som najlepší strelec mužstva. Vo Švajčiarsku som strávil osem mesiacov, mal som možnosť vidieť, ako tam veci fungujú. Každý človek, ktorý sa chce hýbať, má množstvo možností. Štát nepodporuje iba vrcholových športovcov, ale aj tých, ktorí to robia rekreačne, len kvôli svojmu zdraviu. Vo vyspelých krajinách dávno pochopili, že pohyb je život.“
Nikdy si nesťažoval, ale toľko smoly, ako mal on, by inú povahu zlomilo. Prvá rana prišla v roku 1965, keď cestoval do mongolského Ulanbátaru na majstrovstvá sveta spriatelených armád. Spolu s troma ďalšími zápasníkmi z Československa sa nakazili žltačkou. Trvalo celý dlhý rok, kým sa dal ako-tak zdravotne do poriadku.
„Musel som držať prísnu diétu, lekári ma varovali pred veľkým fyzickým zaťažením. Ale ja som chcel byť čo najlepší zápasník, a to bez tréningovej driny nešlo. Dozvuky tej choroby cítim celý život,“ konštatuje pokojným hlasom.
[ad][/ad]V tých časoch sa drieť na tréningoch oplatilo, motivácia bola jasná. Vrcholoví športovci boli štátom všestranne podporovaní. V roku 1969 nastúpil do práce vo Východoslovenských železiarňach, od ktorých dostal trojizbový byt v Košiciach. Pre mladého, v tom čase dvadsaťpäťročného športovca, to znamenalo v civilnom živote obrovské plus.
Štyri desaťročia fungoval aj ako tréner, určite má právo zhodnotiť súčasnú mládež. Dnes je podľa neho konkurencia v akomkoľvek športe oveľa menšia než za starých čias. Mladí sú pohodlnejší, nie sú ochotní obetovať mnoho zo súkromného života zápaseniu. Bez obety je cesta na stupne víťazov zarúbaná.
Viacerí jeho zverenci dosiahli veľké úspechy. Napríklad z Rimavskej Soboty prestúpil do Košíc Jozef Palatinus, ktorý získal striebornú medailu na majstrovstvách Európy juniorov a na majstrovstvách sveta skončil tretí medzi juniormi. Neskôr si vybojoval aj striebro na MS už medzi mužmi. Miroslav Luberda skončil na svetovom šampionáte štvrtý a na trénera má iba pekné spomienky:
„On ma trénoval v mojich začiatkoch v roku 1977 na základnej škole Inžinierska 24, neskôr aj v Lokomotíve Košice. Bol k nám priateľský, ale aj prísny. Bez prísnosti to v zápasení nejde, je to tvrdý šport. On nastavil určité mantinely a my sme ich museli rešpektovať. Mám na neho iba pekné spomienky,“ hovorí Miroslav Luberda a dodáva, že mu je ľúto, že v tejto dobe nie je šport tak v popredí ako kedysi. „Aj to dobré zo starých čias zmizlo.“
Ján Tokár tiež hodnotí športovú súčasnosť veľmi kriticky: „My sme boli fanatici do športu, mám pocit, že dnešnej mládeži chýba všestrannosť. Po revolúcii sa začala na Slovensku brutálna demontáž športovej infraštruktúry, štát mal iné priority. Stav nášho športu je žalostný. V Česku to robili ináč, to dobré sa snažili zachrániť a dnes sú v športe ďaleko pred nami.“
[ad2][/ad2]Jeho kariéra bola úspešná, ale sen o olympiáde si nesplnil. V roku 1968 sa konali majstrovstvá Európy začiatkom júla v Skopje, trochu neskôr aj letná olympiáda v Mexiku. Ako naschvál práve vtedy, začiatkom roka, si vykĺbil rameno. Bol vo výbornej forme, ale zranenie mu zhatilo krásne plány. Do Skopje napokon cestoval a zhodou zvláštnych okolností aj štartoval. Jeden z členov tímu sa zranil, tréner Ivan Kormaňák Jánovi navrhol, aby zápasil namiesto neho. Neváhal, napriek tomu, že boľavé rameno ešte nebolo úplne vyliečené. Prvý zápas so Švajčiarom Martinetim suverénne vyhral, v druhom kole mal za súpera Francúza Daniela Robina. Jeho meno našej výprave veľa nehovorilo, trochu neskôr zistili, že je to majster sveta! V strhujúcom súboji viedol Tokár pred koncom 3:1, už mal súpera takmer na lopatkách, nakoniec tesne prehral. Médiá mali senzáciu, chvatne zisťovali, kto to ten Tokár vlastne je. Bohužiaľ, nominácia na olympiádu bola dávno známa a on v nej chýbal.
Pokračovanie článku je na ďalšej strane.
[break][/break]Rovnako pochodil aj o štyri roky neskôr, v roku 1972. Európsky šampionát sa konal koncom mája v poľských Katowiciach. Vo svojej váhovej kategórii bol v Československu špička, no funkcionári uprednostnili iného. Rudá hviezda Praha bola v zápasení pojem, zákulisná diplomacia fungovala. Chýrny český klub mal v reprezentácii šesť borcov. Slovák mal citeľne menšiu šancu dostať sa na vrcholné podujatie. Ján Tokár musel oželieť aj olympiádu v Mníchove. V tom období už mal syna a prvoradá bola pre neho rodina.
V roku 1972 bolo založené vďaka výborným výsledkom Stredisko vrcholového športu v Košiciach. Znamenalo to viac financií, lepšie tréningové podmienky a výber tých najlepších mladých zápasníkov. Ján Tokár mal vtedy 28 rokov. Musel už premýšľať, čo bude robiť po skončení aktívnej kariéry. Rozhodol sa zamerať na trénerskú profesiu.
Trénoval športovom gymnáziu a zároveň v Stredisku vrcholového športu. A popri tom naďalej pracoval vo Východoslovenských železiarňach.
[ad][/ad]Na prvom mieste bola u neho vždy rodina. Stal sa z neho vynikajúci tréner. Už po pár mesiacoch prišli u jeho zverencov prvé tituly majstrov Československa, neskôr úspechy aj na medzinárodnej úrovni. Práca trénera v SVŠ bola zaujímavá aj finančne.
Veľmi úspešnú éru zavŕšil rok 1991, kedy sa muži Lokomotívy stali desiatykrát majstrami Československa, už pod vedením trénerov Gabriela Juhása a Jána Tokára staršieho. „To bol asi môj najväčší úspech ako trénera. Rudú hviezdu Praha sme porazili 7:3, pre straníckych bossov to bol totálny šok. Oni mali v zostave troch výborných Rusov, ale aj naša Lokomotíva bola pojem. Zápasiť u nás bolo príťažlivé pre viacerých špičkových borcov. My sme mali Bulhara, ktorý mal bronz z majstrovstiev sveta a ďalších dvoch vynikajúcich Maďarov. Z deviatich váhových kategórií sme získali šesť titulov majstrov Československa.“
Zmena politickej situácie v roku 1989, žiaľ, priniesla aj negatívne javy. Rušenie Stredísk vrcholového športu a Centier talentovanej mládeže. Odrazu bolo na šport oveľa menej financií, počet kvalitných zápasníkov v Košiciach rapídne klesol. Lokomotíva spadla do nižšej súťaže, po roku sa ale vrátila medzi elitu. Veľkú zásluhu na tom mal jeho syn, Ján Tokár mladší, viacnásobný majster Slovenska i Československa v zápasení v rôznych vekových i váhových kategóriách. .
Aj jeho život negatívne ovplyvnila smola. „Nemal som ani 18 rokov, keď prišli moje zdravotné problémy s imunitou a lekári mi výslovne zakázali vrcholový šport. Bola to nečakaná, radikálna zmena. Bol som zvyknutý na tréningy, turnaje, a odrazu som musel so športom skončiť,“ vracia sa do trpkého obdobia Ján Tokár mladší. Otec sa v synovi videl, dobre vedel o jeho obrovskom talente: „Trénoval som ho, videl som v ňom druhého Lohyňu.“
Šport musel ísť bokom. Ján Tokár mladší vyštudoval právo, v súčasnosti má vlastnú právnu kanceláriu. Popri vysokom pracovnom nasadení aj výrazne podporuje košické zápasenie. Jeho zásluhou bola kompletne zrekonštruovaná zápasnícka telocvičňa v košickom Spoločenskom pavilóne, aktuálne je jej majiteľom.
Zápasníci Klubu 1904 môžu trénovať bez obmedzení, samozrejme, pri rešpektovaní pandemických opatrení. Ako prezident klubu dokázal Ján Tokár mladší priviesť do Košíc asi najúspešnejšieho slovenského zápasníka Jozefa Lohyňu. Majstra sveta a bronzového medailistu z olympiády v Soule 1988. Spolupráca trvala tri roky k obojstrannej spokojnosti. Ale vzdialenosť od rodiny spôsobila, že Jozef Lohyňa sa s oddielom dohodol na ukončení spolupráce.
[ad2][/ad2]A ako si syn spomína na otca trénera?
„Zaujímavá otázka, lebo pre mňa bol trochu iný než pre ostatných. Bol môj otec aj tréner. Fungovalo to tak, že som mu na tréningu vykal a oslovoval ho ´pán tréner´. Nie preto, že by to chcel on, ale akosi automaticky. Všetci sme mali voči nemu prirodzený rešpekt, ktorý on sám nezneužíval, ale práve naopak. Usmerňoval nás a vedel byť pri tom kamarátsky. Vedel poradiť, keď som to potreboval, ale aj zvýšiť hlas, keď to bolo nutné. Mal prosto charizmu, vďaka ktorej vytvoril skvelú partiu z chlapcov najprv zo sídliska Železníky. Potom sa kolektív postupne rozrástol, a keď sme sa vracali z turnajov, každý mal na krku medailu. Ak to stručne zhrniem jedným slovom, bol to pán tréner.“
Po dvoch hodinách sa dvíham na odchod. Chvíľku sa lúčim s Denym. Zohratý tandem Ján a Milka je spolu vyše 50 rokov. V čase, kedy úraduje nákaza, ma oni nakazili príjemným vírusom pozitívnej energie a optimizmu. Ďakujem.
Marián Betík
redakcia@kosicednes.sk
Ján Tokár starší
Ako zápasník získal 5 titulov majstra Československa v družstvách v drese Lokomotívy, ako dorastenec jednotlivec 3 zlaté medaily z majstrovstiev Československa, jeden titul medzi juniormi a rovnako jeden aj medzi mužmi. Členom reprezentácie ČSSR bol 15 rokov.
Viacerí jeho zverenci dosiahli úspechy na medzinárodnej úrovni Venoval sa aj podnikaniu, jeho firma robila izolácie striech. V roku 1991 strávil niekoľko mesiacov v Nemecku, pomáhal budovať letisko v Mníchove.
S manželkou majú dcéru Andreu a syna Jána. Aj dvaja vnuci sa oddali športu. Boris Gáll hrá futbal v FC Košice, Samuel Gáll sa venuje florbalu v klube Florko Košice.
